MUDr. Tatiana Sujová – Rimavská Sobota
Je každé preskripčné obmedzenie v ambulancii všeobecného lekára správne?
Ako dlhoročný všeobecný lekár chápem potrebu regulácie nákladov na lieky. Absentuje však informácia z kompetentných zdrojov, ktoré konkrétne opatrenia prinášajú úsporu finančných prostriedkov a ktoré nie. Na mysli mám opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR (MZ SR) a kategorizačnej komisie, ktoré určujú, aké lieky, zdravotnícke pomôcky či dietetické potraviny budú spadať do kategórie liekov s preskripčným alebo indikačným obmedzením.
MZ SR vydáva zoznam liekov uhrádzaných z verejného zdravotného poistenia, určuje cenu lieku, výšku platby za liek zdravotnými poisťovňami, podmienky úhrady a menuje kategorizačnú komisiu. Kategorizačná komisia je zložená z 11 členov – 3 zástupcov MZ SR, 5 zástupcov zdravotných poisťovní, 3 medicínských profesionálov navrhnutých odbornými spoločnosťami. Táto komisia posudzuje účinnosť, bezpečnosť, farmako-ekonomickú účinnosť, výšku a podmienky jeho úhrady. Súčasťou posudzovaných parametrov pri každom lieku je aj jeho preskripčné obmedzenie. V praxi to znamená, že pacientovi môžu byť určité lieky predpísané len špecialistom v príslušnom odbore, ktorý následne môže na určitú dobu (6 mesiacov) zveriť predpisovanie liekov všeobecnému lekárovi. Preskripčné obmedzenie zohľadňuje predovšetkým finančné hľadisko platcu (zdravotnej poisťovne), neberie však do úvahy medicínske hľadisko, a už vôbec nie hľadisko etické. Ak má byť primárna zdravotná starostlivosť základným pilierom zdravotníckych systémov – vďaka jej lepšej ekonomickej efektívnosti, dosahovaniu lepšej kvality zdravia v populácii a rovnako dostupnej zdravotnej starostlivosti – nesmieme jej v tom brániť. Liekov s preskripčným obmedzením je obrovské množstvo a mnohé z nich v praxi všeobecných lekárov citeľne chýbajú. Zdravotná starostlivosť sa preto stáva neefektívnou, v očiach pacientov sa často stávame „dispečermi na vydávanie výmenných lístkov“ bez základných kompetencií na predpis liekov a pre špecialistov sme vykonávateľmi ich „povolenia“, čiže sluhami ich rozhodnutí. Stráca sa zmysel existencie ambulancie primárneho kontaktu, ktorá má pacientovi poskytovať komplexnú zdravotnú starostlivosť.
Pacient aj lekár ťahajú za kratší koniec
Pacientovi tak nezostáva nič iné, iba absolvovať nákladnú „liekovú turistiku“ najmenej jedenkrát za pol roka, a to aj v prípade, že má preskripčne obmedzený iba jeden liek u jedného špecialistu. Beda, ak ich je viac ako tri… Na pamäti musí mať niekoľko termínov a v dostatočnom predstihu sa musí objednať na odborné kontrolné vyšetrenie, aby sa mu nestalo, že bude napr. týždeň bez potrebného lieku, a, samozrejme, zaplatiť za objednanie na konkrétny termín u špecialistu…
Ako príklad uvediem niekoľko nezmyselných prípadov z bežnej každodennej praxe všeobecného lekára:
1. Pacient prepustený z oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny po anafylaktickej reakcii na uštipnutie osou bol doposiaľ bez akýchkoľvek prejavov alergie. Podľa odborných odporúčaní by mal pacient odteraz mať vždy pri sebe autoinjektor s obsahom adrenalínu, ktorý je však preskripčne obmedzený. Nasledovať by malo alergologické vyšetrenie s dátumom objednaného vyšetrenia najskôr o 4 mesiace. Čo ak dovtedy pacienta opäť uštipne osa? Musí sa spoliehať na včasný zásah rýchlej zdravotníckej pomoci.
2. Pacient po prekonaní cievnej mozgovej príhody s ťažkou pravostrannou hemiplégiou, afáziou, inkontinentný. Preskripčné obmedzenie sa tentokrát vzťahuje na zdravotné pomôcky (plienky). Je medicínsky správne a spoločensky etické prevážať imobilného pacienta sanitným vozidlom k urológovi? Určite nie. V lepšom prípade špecialista opakovane odporučí predpis pomôcok na ďalších 6 mesiacov na základe nášho výmenného lístka, ktorý mu pravidelne prinesie príbuzný pacienta. Špecialista, ktorý pacienta nevidí niekedy aj niekoľko rokov, pomôcky teda predpisovať môže, všeobecný lekár, ktorý je s pacientom v kontakte pravidelne (navštevuje ho doma), ich predpisovať nemôže…
3. Pacient s prejavmi chronickej alergickej rinitídy by mal mať lege artis predpísané inhalačné kortikoidy, odchádza však od nás s predpisom na dekongestívne kvapky, ktoré mu môžu v konečnom dôsledku pri dlhodobom užívaní „nádchu“ zhoršiť. Takže v novembri sa nesmie zabudnúť objednať na vyšetrenie v alergologickej ambulancii, aby v marci „stihol sezónu“.
Príkladov, ktoré nám zväzujú ruky a bránia nám poskytovať kvalitnú komplexnú primárnu starostlivosť, by som vedela uviesť nespočetne veľa. Chýba nám možnosť predpisovania antivirotík, netoxických preháňadiel, prokinetík, jednoduchých kortikoidných mastí a podobne. A tak sa ponúka otázka: Sme schopní nájsť spoločnú reč s odbornými spoločnosťami a ich predstaviteľmi v kategorizačnej komisii (pokiaľ viem, odborná spoločnosť všeobecných lekárov nemá v komisii zastúpenie), aby sme odstránili nepotrebnú byrokratickú mašinériu, o ktorej nikto nikdy nepovedal, aké finančné zdroje ušetrila?
Pozn.: autorka je krajskou odborníčkou MZ SR pre všeobecné lekárstvo za Banskobystrický samosprávny kraj
