MUDr. Rastislav Zanovit – Námestovo

O poplatkoch, doplatkoch a našom PR (píár)

Vždy, keď sa začnem zamýšľať nad témou poplatkov a doplatkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, vzbudí to vo mne emócie. Na jednej strane pociťujem hnev a bezmocnosť z absurdít a chaosu, ktoré sa v našom štáte na tomto poli dejú, no niekedy mi zistenia z praxe prídu tak tragikomické, že sa aj zasmejem.

Ale k meritu veci. Ustanovenia zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti (ZS) uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia (Vzp) a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním ZS definujú jasne, ktorá zdravotná starostlivosť a ktoré služby nie sú hradené z Vzp. U všeobecných lekárov sú to najmä vyšetrenia na administratívne účely, výpisy zo zdravotnej dokumentácie (na nelekárske účely) a lekárske posudky. Ďalšou oficiálnou možnosťou vyberať poplatky v ambulanciách sú prednostné vyšetrenia, ktoré poskytovateľ musí mať schválené v rámci ordinačných hodín lekárom samosprávneho kraja. To, že prax je iná a od okresu k okresu diametrálne odlišná, je dôkazom celého tohto chaosu. Z času na čas sa medializujú niektoré „pikošky“. Novinári sa spýtajú hovorkyne Ministerstva zdravotníctva SR, ako je to s cenníkmi poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a dozvieme sa, že sa na tom pracuje. Chaos a ľudová tvorivosť pokračuje a len počúvate, že tam sa platí toľko a tam toľko, za to a za ono. Takže vážení kolegovia, ak vyberáme poplatky za niečo, čo som vyššie neuviedol, porušujeme zákon (samozrejme, pokiaľ platbu nemáme ošetrenú formou sponzorského príspevku). Pokiaľ to chce štát vyriešiť registračnými pokladnicami, minister Kažimír stúpil vedľa, pretože to nebude mať želaný efekt.

Aké sú možné riešenia?

Riešenie celého rébusu okolo poplatkov a doplatkov u lekárov primárneho kontaktu je z môjho pohľadu pomerne jednoduché, ale politicky asi zrejme ťažko stráviteľné. Jedna základná premenná v tejto rovnici, ktorá je síce definovaná, ale veľmi vágne, je obsah kapitácie. Mesačne nám chodia tieto platby na účty, ale čo sme povinní za tieto peniaze poskytnúť klientom konkrétnej poisťovne, to už si vysvetľuje asi každý z nás inak. Niekto robí iba „dispečera“ a ráno o 9.00 má vybavené. Niekto robí ako mulica a ešte o 15.30 behá po návštevách. Sú takí, čo nepotrebujú pokladnice, lebo nemajú žiadny príjem v hotovosti. Sú aj takí, u ktorých sa stále platí, samozrejme pod rôznymi „názvami“ (odber krvi, injekcia, vypísanie receptu, paragraf…). Preto za prvý kardinálny krok považujem presné definovanie kapitačnej platby. Je to len o tom, že je poskytovateľ dostupný v mieste pobytu klienta poisťovne, teda táto paušálna platba má pokryť len fixné náklady (nájom, energie, platy)? Alebo má v rámci nej byť poskytovaný aj nejaký zdravotnícky „servis“? Hovorí sa, že poriadok je „pre blbcov” a chaos vyhovuje inteligentným ľuďom. Možno je tu zopár „inteligentných“, ktorým tento chaos vyhovuje. Zo zavedenia jasných pravidiel, ako hovorím poriadku, bude profitovať celý systém. Aj pani ministerka opakovane deklarovala, že bez kvalitnej primárnej sféry je zdravotníctvo čierna diera, ktorá generuje exponenciálne dlhy bez želaného efektu a vyvoláva nespokojnosť občanov, zhoršenie demografických ukazovateľov, zvýšenie chorobnosti a podobne.

Každý lekár sa podľa svojich morálnych hraníc naučil v tomto chaose pohybovať. Čo nie je zakázané, je dovolené, často s tichým súhlasom zodpovedných (pokiaľ sa nikto nesťažuje). Čo nám to však prináša ? Nemyslím si, že nám to vylepšuje kredit v spoločnosti.

Podľa mňa je čas na zmenu. Je čas zmeniť prospektívne financovanie za kombinované prospektívno-výkonové platby pre všeobecných lekárov, pričom štát musí povedať, čo máme v kapitácii, čo nám zaplatia poisťovne, a čo nám zaplatia vo forme poplatkov resp. doplatkov poistenci. Jednoduché, však ?