MUDr. Pavol Štec – Kežmarok
Komu slúži nepravda o údajnej „reprivatizácii“ ambulancií všeobecných lekárov?
Na stretnutiach predstaviteľov Slovenskej lekárskej komory (SLK), ktoré sa uskutočnilo v minulých týždňoch bolo „odhalené veľké tajomstvo“ – snaha o údajnú „reprivatizáciu“ primárneho kontaktu cez integrované centrá zdravotnej starostlivosti (ICZS). Kolegom by som odporučil, aby zbystrili pozornosť. V skutočnosti SLK doteraz neposkytla ani jediný dôkaz o tom, že ak by sa ICZS neuskutočnil, alebo ak by sa zmenila vláda, budeme pred reprivatizáciou ochránení.
Vhodnejšie by bolo zamyslieť sa, či ICZS nie sú jednou z posledných reálnych príležitostí ako skutočnej reprivatizácii našich ambulancií zabrániť. Žiaľ, pre mnohých kolegov, ak nie väčšinu z nich, sú príliš abstraktné hoci len dva fakty:
1/prehlbujúci sa deficit verejných zdrojov a stúpajúci štátny dlh,
2/ deklarovaná neefektivita zdravotnej starostlivosti na Slovensku podľa “expertných” názorov tretieho sektora, ale aj podľa nadnárodných a medzivládnych organizácií.
Akýsi “mainstream” je silný a tlaky prostredníctvom zdravotných poisťovní na „zefektívnenie“ činnosti malých súkromných spoločností ako poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a vyriešiť tým “plytvanie verejnými peniazmi” sú na nás aj v súčasnosti veľmi intenzívne. Samozrejme, že verejné inštitúcie sa na mrhaní podieľali a podieľajú neporovnateľne väčšou mierou – už celé roky je všeobecne akceptovaný fakt, že sú to zlí hospodári. Je teda možné predpokladať, že vláda, nech bude akákoľvek, sa rozhodne v blízkej budúcnosti redukovať počet neefektívnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí sa už ako neschopní preukázali. Týka sa to ambulancií aj nemocníc. Nie je vylúčené, že sa šance chopia veľké súkromné spoločnosti mimo ICZS. Takýmto úvahám nahráva tiež narastajúci vekový priemer všeobecných lekárov aj pediatrov a zvyšovanie počtu kolegov, ktorým už ide iba o to, ako predať svoju prax čo najvýhodnejšie – bez ohľadu na to, kto to je kupujúci.
Prečo sa SLK v tejto situácii nedarí? Pretože úmyselne nepracuje s faktami a miesto dialógu sa snaží medzi lekármi vyvolávať neistotu a strach z neznámeho. Súčasne cielene a za každú cenu hľadá „nepriateľa“, aby bolo proti komu „bojovať“. Žiaľ, lekári často nedokážu racionálne reagovať na zmeny prostredia, v ktorom žijú a na moderný vývoj toho, čomu chceme aj ďalej hovoriť zdravotná starostlivosť. Nám, lekárom, neraz chýba ucelený pohľad na svet a nie sme ani dosť sebakritickí, ani sa dosť nenamáhame, aby sme sa naučili a pochopili z diania okolo nás viac.
Z hľadiska zlyhania SLK vo vzťahu k lekárskej verejnosti je dnes zásadná najmä otázka jej postoja k systému financovania zdravotnej starostlivosti. Neznalosť problematiky a viditeľné tápanie SLK v argumentácii sa dá zhrnúť v 5 bodoch. Vyberám z protirečení prezidenta SLK Mariana Kollára:
1/ chceme unitárny systém verejného zdravotného poistenia, alebo chceme akceptovať zisk tvorený z verejných zdrojov ?
2/ chceme “spravodlivý” trh so zdravotnou starostlivosťou, alebo nám ide o spoločenské uznanie práce lekára a o podmienky výkonu nášho povolania?
3/ potrebujeme peniaze od pacientov, alebo nám ide o dôstojné príjmy z verejných zdrojov (zdravotného poistenia), v tejto súvislosti nesprávne nazývané “ekonomicky oprávnené náklady”?
4/ chceme sa vyhýbať pojmu “socializmus” v zdravotníctve – teda presadzovaniu princípov chrániacich ekonomicky najslabších prijímateľov a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, alebo sa chceme báť hegemónie veľkokapitálu vo verejnom zdravotnom poistení, vo farmadistribúcii a pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti? Veď všetko rieši protimonopolný úrad a trh bude pracovať “spravodlivo”.
5/ Na čom stroskotávajú pokusy “zjednocovania” lekárov na Slovensku a čo dnes bráni SLK, ASL SR a SLÚŠ koordinovať svoje vystupovanie bez ďalších zbytočných deklarácií so záujmom o členstvo vo Zväze zmluvných ambulantných poskytovateľov a podobne? Je za tým ctižiadostivosť jednotlivcov alebo boj o moc? Spolky či zväzy sme tu mali a máme aj v súčasnosti – výsledky ich práce však boli v posledných rokoch prinajmenšom nedostatočné.
Ak som úvodom upozornil na nebezpečenstvo odhaleného tajomstva, záverom upozorňujem na nebezpečenstvo našej ľahkovážnosti, s akou akceptujeme vlastnú nevedomosť. Ak chceme byť opäť akceptovaným lekárskym stavom a správať sa dôstojne, nemôžeme argumentovať spôsobom “nikto nám to nepovedal”, “aj tak tomu nikto nerozumie” alebo “aj tak s tým nemôžeme nič robiť”.
Potrebujeme seriózny prístup k súčasným problémom, ktoré treba riešiť v prospech lekárov aj pacientov. Je potrebné diskutovať, nie útočiť, podporovať dialóg, nie demagógiu, hľadať správne riešenia a pravdu, nie sa zakrývať vymyslenou a zbytočnou agendou, ktorá znervózňuje lekárov aj verejnosť.
Slovami Mariana Kollára – „je čas“ na vystúpenie z tieňa minulosti. SLK sa to týka viac ako kedykoľvek predtým.
