MUDr. Patrícia Eftimová, MPH – Bratislava

Vedomosti nestačia, potrebujeme aj zručnosti

Kurzy, školenia, semináre, konferencie, kredity… Dnes už nikto z nás nepochybuje, že lekár sa musí vzdelávať. Že nestačia vedomosti získané počas štúdia. Cielene píšem vedomosti, pretože málokomu z nás sa podarilo počas štúdia získať aj zručnosti potrebné k výkonu práce. Tie sme získavali ako neatestovaní lekári spravidla na jednotlivých oddeleniach pod dozorom kolegov, ktorí toho zažili a skúsili viac. Tomu sa hovorí vzdelávanie prácou. Teda tým, čo robím každý deň, niekoľkokrát denne, stále a dookola, až kým sa z toho nestane rutina, stereotyp. Taká, ako keď si zaväzujem šnúrky na topánkach. Zvládnem to aj potme. Vzdelávanie prácou je neoddeliteľnou súčasťou vzdelávania lekára. Takou neoddeliteľnou, že podľa vyhlášky nám za to patria kredity.

Vzdelávame sa tým, že nám popod ruky prejde množstvo pacientov, ktorým sa snažíme pomôcť. Niekedy úspešnejšie, niekedy menej úspešne.

V čom je to iné u všeobecného lekára?

Cez ruky nám prejdú denne desiatky pacientov. Každý má iné potreby , musíme pokryť celý rozsah medicíny v celej je šírke. Všetci vieme, že byť polyhistorom v dnešnej dobe je nemožné. A tak sa učíme a vyberáme si z každého odboru – to, čo si myslíme, že potrebujeme, aby sme sa o svojich pacientov vedeli postarať čo najlepšie. Nemusíme to vedieť do molekulárnej úrovne, ale musíme poznať súvislosti, vedieť sa zorientovať a nájsť si potrebné odpovede. V knižke, v časopise, na konferencii, na webe. Ale naozaj tam nájdeme všetko?

Sú situácie, kedy nás tieto vedomosti nepodržia. Pretože potrebujeme mať zručnosti. Zručnosti získané stokrát vykonaným výkonom, stokrát zažitým.  Najmä vtedy, keď sa potrebujem rozhodovať rýchlo a dobre. A keď navyše potrebujem konať – rýchlo a dobre. S naučenými stereotypmi, popamäti (niekedy aj potme), ako s tými šnúrkami. Hovoríme o situáciách, kedy ide o každú minútu, sekundu, kedy každé zaváhanie môže znamenať zhoršenie kvality života – sú to všetky akútne stavy, vrátane toho najdramatickejšieho – potreby resuscitácie.

Keď chcem vedieť dobre čítať EKG, musím ich prečítať stovky. Keď chcem vedieť odoberať krv, musím pichnúť stovky pacientov. A keď chcem vedieť resuscitovať?

Na webe/ v knižke/ časopise/ na prednáške nájdem postup. Nič zložité. Evidence base medicine prenikla už aj do tejto oblasti. Existujú odporúčané postupy, čo spraviť ako prvé, čo potom a čo počká. Ale keď si to prečítam, viem resuscitovať? Mám zručnosť ako chytiť nos alebo ambuvak, aby mi neunikal drahocenný kyslík? A kto z vás by vedel teraz vytlieskať rytmus 100 za minútu (lebo vtedy je šanca na kvalitné prežitie najväčšia)? A robiť to všetko naraz a ešte aj menežovať sestričku, aby Vám doniesla pomôcky – ambuvak, kyslík, lieky…

Stačí tu vzdelávanie prácou? Koľkokrát ste resuscitovali za svoj profesionálny život? Všetci, ktorí už túto skúsenosť máme za sebou, vieme, že na to sa nedá zvyknúť. Emócie nepustia ani „resuscitačných profíkov“ a vtedy majú stereotypy svoje výhody. Ale ako ich získať, keď aj profesionálny záchranári resuscitujú len niekoľkokrát za rok?

Východiskom je simulačné vzdelávanie. A najlepšie aj so spätnou väzbou. Takou, ktorá nám umožní sa učiť na vlastných chybách, bez toho, aby sme ublížili pacientovi. A boli pripravení mu pomôcť, keď to bude naozaj potrebovať. Pretože podľa Európskej resuscitačnej rady „V Európe zomiera ročne do 700 000 ľudí v dôsledku náhleho zastavenia srdca. Vedecké poznatky ukazujú, že pri dodržaní resuscitačných postupov šanca na prežitie s dobrou kvalitou života môže byť až u 75% postihnutých.“ Sme na to pripravení?

Pozn. red.: autorka je krajskou odborníčkou MZ SR pre všeobecné lekárstvo za Bratislavský samosprávny kraj