MUDr. Monika Palušková, PhD., MBA – Nové Zámky

Dodržiavanie morálnych a etických pravidiel je „značkou“ kvalitného lekára

Médiami sa prehnala búrka, ktorú vyvolalo podozrenie z korupcie u známeho kardiochirurga, detského urológa či výroky všeobecného lekára, ktorý sa „v dobrej nálade“ verejne priznal k opakovanému vyberaniu peňazí vo svojej ambulancii. Označil ich ako „dary“. Pokiaľ by išlo o poplatky, ktoré je možné v ambulancii vyberať podľa platného cenníka, zrejme by jeho slová zostali bez povšimnutia. Nanajvýš by sa ozvali „vrtáci“, ktorí by spochybňovali ich výšku, ak s ňou nesúhlasia. Tento lekár svoje konanie a výber „darov od pacientov“ odôvodnil podfinancovaním fungovania svojej ambulancie. Poplatky vraj potrebuje na jej prevádzku. Najprv povedal, že evidenciu takýchto platieb nevykonáva, neskôr tvrdil, že „si ich píše do zošita“, potom vyhlásil, že o ich prijatí vydáva príjmové doklady. Napokon priznal, že ich nemá… Odbornú aj laickú verejnosť ešte viac zdvihli zo stoličky výroky, v ktorých lekár vyhlásil, že mu „pacientka zaplatila obrazmi“ alebo keď sa pasoval za novodobého „Jánošíka“. Najviac pobúrenia však vyvolali slová, že tieto platby lekárovi dávajú hlavne „chudobní“ a pacienti, “ktorí nemajú peniaze, majú smolu”.

O konaní všetkých troch spomenutých lekárov rozhodnú v zastúpení štátu orgány činné v trestnom konaní a daňový úrad. Vyberanie „dobrovoľných príspevkov“ od pacientov sa v poslednom prípade demagogicky označuje za nástroj poukazovania na marazmus slovenského zdravotníctva. Dotknutý lekár sa snaží svoje konanie deklarovať ako nevyhnutnosť. Všetci vieme, že je to nezmysel. Ak uvádza, že peniaze potrebuje na prevádzku a vykonávanie výkonov nehradených zdravotnými poisťovňami, nič mu nebráni stanoviť ich výšku a uviesť ich v cenníku na verejne dostupnom mieste v ambulancii. O každej platbe je povinný vystaviť príjmový doklad a uviesť ho v účtovníctve. Nie je na tom nič zložité, ani neetické. Nech sa takáto platba nazve akokoľvek, má byť zakotvená písomne. Inak vzbudzuje podozrenie.

O netransparentnosti a korupcii v slovenskom zdravotníctve sa hovorí už desaťročia. V poslednej dobe sa tak deje čoraz otvorenejšie a občania žiadajú od zodpovedných politikov efektívne riešenie súčasnej situácie. Zdrojmi z verejného zdravotného poistenia sa často mrhá, inokedy sa po ceste k pacientovi prilepia na prsty kadekomu či skončia v daňových rajoch mimo Slovenska. Je to fakt, ktorý treba riešiť zákonnými prostriedkami a poskytovaniu zdravotnej starostlivosti dať jasné a nespochybniteľné pravidlá. Občan – pacient si platí nemalé zdravotné odvody alebo ich za neho odvádza štát. Má preto legitímne právo pýtať sa, na čo má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nárok  a za čo musí platiť. Pokiaľ však nebude presne určené, čo má všeobecný lekár poskytovať vo svojej ambulancii v rámci kapitácie, špecialista urobiť pri konkrétnom výkone a určenej diagnóze a nemocnice nebudú mať funkčný DRG systém, zostane veľký priestor na morálne a etické zlyhanie či viac alebo menej skrytú korupciu.

Pre mňa osobne je však absolútne neprijateľné, že výroky tohto lekára neuveriteľne tristným a ponižujúcim spôsobom dehonestujú prácu všetkých slušných a poctivých lekárov na Slovensku. Pracujem ako všeobecný lekár už takmer dve desiatky rokov. Intenzívne sa ma tak dotýka marazmus našej spoločnosti, nášho stavu, nášho zdravotníctva. Nielen ako lekára a občana, ale aj pacienta. Je nespochybniteľné, že platby pre naše ambulancie sú poddimenzované a práca lekára aj sestry nie je primerane ohodnotená nielen finančne, ale ani morálne. Vynakladáme nesmierne množstvo úsilia, aby sme pracovali na vysokej profesionálnej úrovni, ale aj aby sme dokázali zabezpečiť platy našich zamestnancov, uhradiť prenájmy priestorov ambulancií, lízingy prístrojov, odvody, dane a nemalé prostriedky investujeme tiež do nášho celoživotného vzdelávania… Zároveň musíme veci pomenovať pravými menami. Nie je mi známe, že by čo aj len jedna ambulancia nemala zaplatené zdravotné odvody alebo mala dlhy v Sociálnej poisťovni. Rovnako mi nie je známe, že by jej prevádzkovateľ vrátil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti z finančných dôvodov. Napriek tomu je ekonomické fungovanie našich ambulancií výrazne napäté. Táto skutočnosť však neoprávňuje kohokoľvek z lekárov ignorovať etické pravidlá či zákony stanovené štátom a komunitou, v ktorej žije.

Lekár je vo vzťahu k verejnosti vo veľmi zvláštnom postavení – ak vykonáva špičkovú prácu, je to považované za „normálne“ a málokto sa nad jej výsledkom dlhšie pozastaví. Ak však v diagnostike alebo liečbe nesplní očakávania pacienta alebo jeho príbuzných, je spochybňovaná jeho odbornosť, kompetentnosť aj autorita. Aj tak je do určitej miery stále vnímaný ako exkluzívny člen svojho spoločenstva – vyplýva to z jeho vedomostí, skúseností, konania, spoločenského statusu a morálky. Ak má pacient podozrenie, že zdravotnícky pracovník koná neodborne, amorálne alebo v rozpore so zákonom, mal by byť konkrétny a žiadať nápravu na príslušných miestach. Nestačí hovoriť vo všeobecnosti o úplatkoch či neetickom konaní “v zdravotníctve”. Treba jasne povedať, o koho ide, čo urobil a predložiť dôkazy. Inak sa všetci lekári bez rozdielu ocitnú v jednom vreci s tými, ktorí poškodzujú dobré meno nášho stavu. Ak dopustíme, aby sa takéto správanie tolerovalo, nikdy sa nezbavíme blata a špiny, ktorá sa na nás nahádže a umožní beztrestnú existenciu novodobých „Jánošíkov“.

Pozn. red. : autorka je hlavnou odborníčkou MZ SR pre všeobecné lekárstvo