MUDr. Božena Uherová – Nitra
Komunikácia s príbuznými pacienta - čomu venovať pozornosť?
Lekári podľa zákona môžu podávať informácie rodine pacienta len v prípade, že pacient takéto konanie nezakázal. Je pochopiteľné, že informácie o stave pacienta nesmú byť komunikované telefonicky, aby sa zamedzilo ich šíreniu do „nesprávnych rúk“. Toto pravidlo nie je vždy dodržiavané, čo podmieňuje možné budúce nezhody medzi pacientom a lekárom.
Pri stretnutí s rodinou by si mal lekár overiť, že informuje skutočne členov rodiny, aby nedošlo k nedorozumeniam. Väčšina lekárov však toto vníma ako nemorálne, preto to nerobia. Riskujú tým však žaloby kvôli informovaniu neoprávnených osôb. Lekár teda čelí konfliktu medzi snahou o ľudský prístup a nezákonným konaním.
Príbuzní väčšinou prežívajú rovnaké emócie ako pacient samotný. Po podaní nepríjemnej správy tak ako pacient, i príbuzní prejdú niekoľkými fázami prijatia choroby:
* šok – popretie informácie a utiahnutie sa do seba,
* vzbura – zlostná a hnevlivá reakcia voči zdravému okoliu,
* dohadovanie – snaha dať všetko za vyliečenie ochorenia,
* depresia – smútok, ľútosť nad tým, čo končí,
* akceptácia.
Jednotlivé fázy nemusia nasledovať v uvedenom poradí. Rodina môže byť v inom štádiu prijatia skutočnosti ako pacient. Napr. chorý človek prežíva depresiu, zatiaľ čo rodina sa prejavuje agresívne voči zdravotnému personálu, alebo pacient je už s chorobou zmierený, ale rodina stále intenzívne hľadá spôsoby, ako zariadiť všetko pre zvrátenie stavu, atď. Existenciu choroby musí prijať ako pacient, tak aj rodina. Jej členovia by mali vzájomne o nej komunikovať a podporovať sa. Spoločnou komunikáciou je potrebné dosiahnuť, aby sa problémy začali riešiť a nie popierať, aby pacient, jeho rodina a lekár sa stali spojencami na spoločnej ceste.
Základom lekárskeho rozhovoru s pacientom aj s jeho rodinou je plná miera empatie!
Lekár podáva informáciu ohľadne stavu a liečby pacienta vo vhodnom prostredí, po predstavení sa, diskrétne, zrozumiteľne, bez použitia odborného jazyka. Umožní príbuzným klásť otázky a prejaviť emócie, je trpezlivý. Dodáva istotu, oceňuje členov rodiny. Berie ohľad na vek, intelekt, sociálne zázemie, informuje pravdivo s ohľadom na prognózu. V prípade extrémne nepriaznivej správy podáva viac informácií rodine ako pacientovi, ktorému by sa mohol po takejto informácii zhoršiť stav. Takúto informáciu môže lekár dávkovať postupne. Rodina a pacient musia v lekárovi cítiť oporu.
Veľkou pomocou pre všetkých zúčastnených je tiež sprostredkovanie psychologického vyšetrenia. Psychológ pomôže nielen s prijatím a spracovaním informácie, ale aj s upevnením vzťahov v rodine. Rodina musí poznať zásady liečebných postupov. Je potrebné zaistiť čo najvyššiu kvalitu života všetkých, otvoriť komunikáciu v rodine a zabrániť triangulácii.
Lekár rozhodne nemá v komunikácii s pacientom a jeho rodinou používať slovné spojenia ako: „Mohlo by byť ešte horšie…“, „Všetko prebolí…“, „Najlepšie bude poriadne sa zahryznúť do práce…“, „Viem, ako sa teraz cítite…“
V prípade úmrtia sa odporúča túto skutočnosť oznámiť radšej osobne ako telefonicky, príbuzným je vhodné vyjadriť sústrasť. Lekár by sa pri tom mal vyjadrovať jasne, nepoužívať eufemizmy. Základom prístupu je, podobne ako v iných prípadoch, empatia lekára.
Pozn. red.: autorka je krajskou odborníčkou MZ SR pre všeobecné lekárstvo za Nitriansky samosprávny kraj
