MUDr. Andrea Černianska, MPH – Bratislava

Komplikovaná diagnostika hypertenzie u detí je riešiteľným problémom

Meranie krvného tlaku u detí v praxi primárneho kontaktu je bežnou rutinou. Meriame ho pri preventívnych prehliadkach od 3. roku života. Samozrejme, v niektorých vybraných skupinách aj u mladších detí. Dôležité je predovšetkým použitie manžety primeranej veľkosti.  Veľmi často sa stretávame so zvýšenými hodnotami nameraného krvného tlaku u dieťaťa na podklade strachu pri syndróme bieleho plášťa, preto sa odporúča meranie zopakovať po upokojení dieťaťa. Ak napriek tomu jeho zvýšené hodnoty pretrvávajú, odborníci odporúčajú meranie krvného tlaku počas 24 hodín. Toto vyšetrenie v súčasnej dobe vykonávajú detskí kardiológovia.

Na rozdiel od dospelej populácie je u detí častejší výskyt sekundárnej hypertenzie.  Čím je dieťa mladšie, tým je väčšia pravdepodobnosť sekundárneho pôvodu zvýšeného krvného tlaku. Najčastejšou príčinou sekundárnej hypertenzie je na ochorenie obličiek, nasledujú vaskulárne a endokrinologické príčiny a poruchy centrálneho nervového systému. Až v školskom a pubertálnom veku začína prevažovať esenciálna hypertenzia.

Čo by bolo správne?

Tu sa dostávam k problému, ku ktorému by som chcela vyvolať diskusiu. Najviac potenciálnych pacientov s hypertenziou je u detí v starostlivosti nefrológov – či sú to pacienti s vrodenými chybami obličiek, vrodenými alebo získanými ochoreniami renálnych ciev alebo deti s chronickými zápalovými chorobami obličiek. A všetkých týchto pacientov musíme poslať k detskému kardiológovi, aby dieťaťu nasadil tlakový holter a vyhodnotil ho. Mohol by to robiť aj detský nefrológ, ale zdravotná poisťovňa mu výkon nepreplatí. Preto nefrológ nemá záujem investovať do prístroja. Takto musí detský nefrológ pri podozrení na hypertenziu objednať pacienta na holter k detskému kardiológovi. Nie všetci pracujeme vo veľkých mestách, kde ambulancie delí jedno či dve poschodia. Väščina pacientov musí ísť do inej budovy či dokonca mesta. Termíny, ktoré dostávajú pacienti pri objednaní, sú od 2 týždňov do niekoľkých mesiacov. V niektorých regiónoch detský kardiológ neexistuje a ten „dospelácky“ nemá detskú manžetu. Keď konečne nájdeme lekára, dostaneme termín na vyšetrenie, pošleme pacienta niekoľko desiatok kilometrov v jeden deň nasadiť holter a o 24 hodín musí navštíviť lekára opäť, aby mu ho odovzdal s nameranými hodnotami. Ak chce lekár pomôcť pacientovi jednoduchšie a väčšinou aj promptnejšie, tak ho objedná na hospitalizáciu. Tým síce situáciu rieši rýchlejšie, ale pre zdravotný systém niekoľkokrát drahšie.

Myslím, že pre pacienta by bolo ideálne, aby mu tlakový holter urobil lekár, ku ktorému pravidelne chodí a ktorý ho dobre pozná. Pokiaľ je dieťa sledované u nefrológa, je prirodzené, že by mal toto vyšetrenie robiť on. Nemyslím si, že 1-2 pacienti za týždeň s vyhodnoteným holterom od detského nefrológa by boli pre poisťovne záťažou.