Nedokážem celkom odhadnúť ako kniha zapôsobí na dnešného mladého čitateľa, a či má vôbec ešte význam používať strašiaci efekt. Deti aj rodičia by si však z prečítaného mali odniesť posolstvo o vzájomnom rešpekte a počúvaní sa navzájom, pretože je viac než isté, že väčšina ľudských vzťahov stroskotáva práve na (ne)komunikácii.
Knihu My deti zo stanice ZOO asi nie je treba nejako špeciálne predstavovať. Mnohí ju čítali, a ostatní o nej aspoň počuli. Autorke pred 37 rokmi priniesla celosvetovú slávu, jej sugestívny príbeh sa stal bestsellerom a ako odstrašujúci príklad úpadku kapitalistickej spoločnosti vyšiel aj v komunistickom Československu.
Tentoraz však vychádza v kompletnom slovenskom preklade a hoci sa popisované udalosti odohrali v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, kniha nestratila nič na aktuálnosti, hoci drogová scéna sa pravdepodobne za tie roky podstatne zmenila. Negatívne dopady konzumácie tvrdých drog a aj tragické osudy ich konzumentov sa však s určitosťou podobajú skúsenostiam mladých narkomanov, ktorých príbehy tvoria ucelený obraz o vtedajšej drogovej scéne.
Autobiografická kniha My deti zo stanice Zoo vznikla pôvodne zo série novinových článkov pre nemecký časopis Stern. Išlo o spoveď mladej narkomanky Christiane F. (celým menom Christiane Vera Felscherinow), ktorej problémy s drogami začali, už keď mala dvanásť rokov a s prestávkami ju vlastne sprevádzajú celý život. Jej rozprávanie v sedemdesiatich rokoch zelektrizovalo celé Nemecko a z drogovej závislosti a tvrdých drog urobilo tému číslo jedna.
Paradoxne jej spoveď však nebola katarziou, ktorá by ju od všetkého toho svinstva definitívne očistila. Na jej osemnáste narodeniny jej vydavateľstvo vyplatilo autorský honorár jeden milión mariek, čím sa drogy pre ňu stali ešte viac prístupné. Percentá z predaja autorských práv jej tiež umožňovali zásobovať sa heroínom aj ďalšie roky. Ešte aj v roku 2008, teda na staré kolená, ju nemecká polícia zatkla za nákup drog na stanici berlínskeho metra a v tom istom roku jej nemecké úrady odobrali vtedy 11 ročného syna Eliasa.
Väčšina spovedí narkomanov sa vracia do detstva, a tak začínajú aj Christianine spomienky. Príčiny svojich zlyhaní vidí vo vlastnej rodine. Nešťastné manželstvo jej rodičov, patologické správanie jej otca a bezmocnosť matky sú prvými negatívnymi rodinnými symptómami. Viera v záchranu manželstva a rodiny sa rozplynula presťahovaním sa do dvaapolizbového bytu na problematickom sídlisku Gropiusstadt v západoberlínskej štvrti Neukölln.
Frustrovaný a nezamestnaný otec prepadol alkoholu, pričom rodinné násilie páchané na dvoch dcérach a manželke sa stalo denným poriadkom. Christiane sa začala čoraz viac izolovať, čas trávila najmä v partii detí s rovnakými problémami. Po rozvode rodičov zostáva s matkou, ktorá vo svojej spovedi berie na seba výrazný podiel viny za Christianine pády. Sľúbila si, že jej dcéra nemôže skončiť v takom nešťastnom manželstve ako ona sama, a preto sa jej snažila poskytnúť viac slobody a voľnosti, veriac, že tínedžerka jej benevolentný prístup nezneužije. Sama priznala, že je dovolila priveľa.
Christianin príbeh má ešte jeden obrovský paradox. Prvé skúsenosti s drogami totižto získala ako dvanásťročná, a to na tom najnepredstaviteľnejšom mieste. Tým priestorom bol totižto mládežnícky klub v evanjelickom centre, ktorý niesol názov Dom stredu a bol miestom stretávania sa asi 500 mladých ľudí a detí zo sídliska. V decembri 1976 však museli klub zatvoriť kvôli rapídnemu vzostupu konzumácie heroínu jeho návštevníkmi.
Vtedajší vedúci centra, obvodný evanjelický farár pre prácu s mládežou, priznáva, že ich ako pedagógov a sociálnych pracovníkov prekvapilo, ako sa rýchlo dostali tvrdé drogy na scénu. Sami vedúci totižto diskutovali o konzumácii mäkkých drog, mladistvých nepresviedčali disciplinárnymi opatreniami, ale argumentmi, a ako nízkoprahové centrum fajčenie marihuany a hašiša v podstate tolerovali, čo však podľa farára pôsobilo na mládež ako pozvánka k tvrdším drogám.
Christiane bola ešte ako trinásťročná konzumentka ľahkých a občas halucinogénnych drog presvedčená, že k heroínu nikdy nepričuchne. Bola to prosto pre ňu méta, ktorú za žiadnych okolností nechcela prekročiť. Bola si vedomá nebezpečenstva, ktoré z toho plynie, no napriek tomu zvedavosť a túžba po uznaní v partii, zvíťazili. Od toho momentu sa odvíja už známy scenár, ktorý popisujú aj iné svedectvá, na Slovensku približujúce hlavne osudy narkomanov z búrlivých 90. rokov 20. storočia.
Rešpektujúc všetky negatívne determinanty vedúce k závislostiam, spoveď takéhoto druhu je vždy veľmi desivá. Smutnými sa tieto príbehy stávajú aj vzhľadom na bezradnosť blízkych a aj celej spoločnosti, ktorá si s drogovo závislými nedokáže poradiť. V prípade detí sa takáto nemohúcnosť stáva priam hororom.
Christianine rozprávanie je tiež príbehom o beznádeji, ponížení a neúcte k vlastnému telu, v ktorom sa často skloňuje aj odcudzenosť a strata ľudskej dôstojnosti. Christiane sa napríklad viac cíti doma na špinavej stanici metra s názvom ZOO, v spoločnosti prostitútov, šľapiek, kanakov, polišov, povaľačov, ožranov, obklopená zápachom a odpadkami, ako doma vedľa ťažko pracujúcej matky, ktorá dva roky netušila, že jej dcéra užívala drogy a zarábala si na ne prostitúciou, ktorej sa žiaľ nevyhlo takmer žiadne dievča s podobným osudom.
Počas čítania tejto spovede je však ťažko niekoho absolútne odsudzovať. Mne osobne ani Christiane, v podstate v pozícii obete, sympatická nikdy nebola. Nesympatizoval som s ňou ani pred viac ako dvoma desaťročiami, keď som knihu prvýkrát čítal. Prekážali mi na nej neschopnosť dostať sa z bludného kruhu, ďalej infantilnosť, na ktorú vzhľadom na svoj vek určite mala právo, a aj zaslepenosť láskou k priateľovi Detlefovi, ktorý sa mimochodom drogovej závislosti zbavil a neskôr pre tlač priznal, že Christiane nikdy nemiloval.
Dnes 53 ročná Christiane považuje za najväčší zázrak svojho života fakt, že ešte stále žije. Podľa jej slov to nebol najlepší život, ale bol to jej život. Určite nemôže poslúžiť ako ideálny predobraz, ale aj antivzory môžu mať svoje významy. Minimálne môžu odstrašovať, aj keď z knihy My deti zo stanice ZOO sa stal paradoxne skôr pop-kult. Sama Christiane mala podozrenie, že mnohí mladí čitatelia akoby nevnímali prvotný cieľ – vydesiť, ale nechávali sa knihou skôr očariť. Myslím si, že v mnohých prípadoch však stačilo dospieť a stať sa rodičom, a to dobrodružno-romantické opojenie sa zaručene okamžite vyparilo.
Nedokážem celkom odhadnúť ako kniha zapôsobí na dnešného mladého čitateľa, a či má vôbec ešte význam používať strašiaci efekt. Každopádne deti aj rodičia by si z prečítaného mali odniesť posolstvo o vzájomnom rešpekte a počúvaní sa navzájom. Hoci to znie ako učebnicové klišé z príručky pre rodičov, je viac než isté, že väčšina ľudských vzťahov stroskotáva práve na (ne)komunikácii.
Obálku slovenského vydania graficky spracoval grafik Dodo Dobrík, pričom predlohou boli obrázky, ktoré nakreslilo jedno z detí zo stanice ZOO. Volala sa Babsi a vo svojich 14 rokoch bola dovtedy najmladšou obeťou heroínu v Berlíne.
Christiane F: My deti zo stanice ZOO, Vydavateľstvo: Premedia, 2015, Preklad: Paulína Šedíková – Čuhová.
Autor: Jozef Kuric
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
