V práci je veľa ľudí, a tak vybavujem čo sa dá. Ja chcem iba odčervovacie tabletky. Ohlási sa jedna pani. Poďte. Pozvem ju do vyšetrovne a zavriem dvere.
Klientka (afektovane): Jéééžiš, kto je to tam zavretý?!
Ja: Psík.
Klientka: A prečo tak strááášne plače?
Ja: Je po operácii.
Klientka (stále afektovanejšie): Jéééžiši! Chudáááčik! A to mu nemôžete niečo daaať?! (Konce slov „vykrúca“, ako chvost mopslíka.)
Ja: Čo také?
Klientka: No nejakú tabletku! alebo injekciu!, alebo aspoň vodu!…
Ja (robím sa sprostá): Akú tabletku?
Klientka (tentoraz troška pohoršene): No, aby tak neplakal!
(Od plaču? – moje zamyslenie)
Ja: Už dostal všetko, aj od bolesti, nebojte sa.
Klientka: Ale asi slabú!, keď tak plače!
Ja: Dostal všetko, čo mal, verte mi.
Klientka: No, ale tak by ste ho mohli aspoň utešiť! Nemôžem ho pohladkať?!!! (je to skôr rozkaz.)
Ja: Nemôžete. Psík je po ťažkej operácii, preberá sa a kvíli skôr z “halušiek”, ktoré má z narkózy, ako od bolesti.
Klientka (ktorú som evidentne neuspokojila): No ale aj tak! Ja ich tak stráášne ľutujem, tie chudiatka! Najradšej by som ho aj tak pomojkala!…
… Po tomto nečakanom … “predslove” som klientke predala odčervovacie tabletky a doslova násilím vytlačila z vyšetrovne, pretože bola zrejme pevne odhodlaná vyslobodiť to chúďa z mojich pazúrov.
Vážení klienti. Verte, že nie sme v robote na to, aby sme (a teraz mi prepáčte ten hnusný výraz, ktorý ale občas používam) pred vami „exhibovali” (čiže sa verejne predvádzali a hladkali si svoje ego a ukazovali sa, akí sme úžasnolepí), ale preto, že sme sa rozhodli už kedysi dávno, (väčšina z nás ešte v útlom detstve) pomáhať zvieratám najlepšie ako vieme. Často je naša robota špinavá, smradľavá a doslova hnusná (a občas aj nebezpečná), ale viete čo?, nevadí nám to, lebo vždy za tým vidíme tvora, ktorému sme pomohli. A verte, že naozaj nepotrebujeme za chrbtom “policajtov”, ktorí nám budú prikazovať čo máme, ako a kedy robiť. Alebo si skutočne myslíte, že každé zviera je u nás zavreté bez vody a jedla, vo vlastných výkaloch a v bolestiach v malej klietke a nám to robí radosť?!…
Neviem, ako ostatných kolegov, ale mňa to vaše … mentorovanie a “napomínanie” uráža. Som presvedčená, že keby som bola fakt taká dementná, že by som sa nedokázala bez povelu zodpovedne postarať o zvieratko mi zverené do opatery, môj šéf by ma trinásť rokov nezamestnával.
Takže ak máte o našom počínaní a kvalifikácii pochybnosti, radšej navštívte iné veterinárne zariadenie. Ak ste s nami spokojní, nechajte nás v kľude robiť našu prácu. Ale áno, môžete byť zvedaví. Môžete sa pýtať. Väčšinou dovolím klientom sa aj pozrieť/pozerať – ak je to len trošku možné. Ale verte, že skutočne viem, čo robím, a ak niektorý z našich pacientov plače, nie je to tým, že by sme na neho zabudli, boli k nemu ľahostajní, či inak ho týrali.
Ďakujem za pochopenie…
P.S. Verte, že každý jeden ťažký pacient – zvlášť, ak mu nedokážeme pomôcť, zanecháva v mojom srdci hlbokú stopu bolesti a smútku. Vždy, keď mám čas, tak sa našim ustajneným pacientom venujem – nie len po ich fyzickej stránke (venčenie, upratovanie, kŕmenie či podávanie liečiv…), ale hlavne po psychickej. Láskam ich a hladkám. Mojkám a rozprávam sa s nimi. Utešujem ich. Brávam ich k nám do inšpekčky, aby neboli opustení. Občas si dlhodobo ustajnených pacientov berieme na víkendy domov…
… A napokon vám aj určitým spôsobom závidím. Vy prídete so svojím zvieratkom, a ak vám ho vyliečime, ste šťastní. Ale „mojimi“ zvieratkami sú všetci naši pacienti. A smrť „mojich“ zvieratiek ma hlboko zasiahne oveľa častejšie ako vás. A moje srdce je oveľa viac zjazvené, ako to vaše…
Pekný večer…
Autor: Martina Tóthová
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
