V roku 1976 som nastúpil do nemocnice vo Zvolene. Na pôrodnej sále kraľovala v tom čase jedna zdravotná sestra, ktorá bola k začínajúcim lekárom veľmi prísna. Za každú chybu, ktorej sa dopustili, ich nemilosrdne zvozila. Paradoxne, my vtedy čerství absolventi medicíny sme jej za to boli vďační. Bolo to vždy lepšie, ako by nás bol skritizoval šéf.
Sestra mala veľké právomoci. V podstate ona indikovala infúziu na urýchlenie pôrodu a mala tisíc spôsobov na to, aby moje unáhlené rozhodnutie o tom či onom, čo podľa nej nekorešpondovalo s vtedajšou praxou, nejako taktne stopla. Vždy to bolo len pre dobro pacientky. Bola stelesneným dôkazom, že keď sa sestre nezoberú kompetencie, ale sa podporí jej snaha o „samostatnosť“, nie je to rizikové, práve naopak. Vtedy sme zvykli hovoriť, že sestra je lekárova tretia a štvrtá ruka.
Od tých čias sme zaviedli mnohé novoty. Niektoré vydarené, iné menej. Ktosi si zaumienil, že aj sestry by mali mať vysoké školy, pokračovať v postgraduálnom štúdiu, dosiahnuť titul PhD. či prednášať na univerzitách, ktorých na celom Slovensku akosi neúmerne pribudlo. Či to boli najprv sestry žiadostivé po vysokoškolskom štúdiu alebo asistenti prahnúci po docentských a profesorských postoch, zhodnotí až história.
Faktom je, že sa zdravotným sestrám umožnil prístup k vyššiemu vzdelaniu, ale bez náležitého využitia ich vedomostí. Pokrytecky sme ich začali označovať za členov tímu, len aby sme im zapchali ústa, lebo v slovenskom medicínskom tíme je iba jeden hráč, a tým je primár. Ide o nemecký model riadenia prevzatý na Slovensko našimi českými kolegami.
Frustrácia sestier, ako ju vidíme dnes, má korene v ich nejasných kompetenciách a s nízkymi platmi sa len umocňuje. Preto je veľmi ľahké ich zlákať do štrajku alebo do sofistikovaných výpovedí. Ich kolegyňa vo Veľkej Británii zarobí mesačne toľko, že si môže prenajať byt od súkromníka a ešte jej aj ostane na pomerne slušný život. Svoju prácu si váži a nechce o ňu za žiadnych okolností prísť. Je plnoprávnym členom manželského tímu, ak nezarába náhodou o trochu viac ako manžel.
Medzi sestrami v Spojenom kráľovstve je veľké percento „bratov“, teda sestier mužského pohlavia, hoci ženy jednoznačne vedú. To len ilustruje vážnosť tohto povolania. Výška platu sa určuje podľa tabuľky zverejnenej na internete, kde podstatnú úlohu zohráva dosiahnuté vzdelanie a dĺžka praxe. Za vedenie úseku sú špeciálne príplatky.
Tarify platia v Británii iba pre štátne zdravotníctvo, do súkromného vláda nezasahuje, nemôže mu nič nariaďovať. Zdá sa mi preto nepatričné, ak slovenské sestry žiadajú rovnaké platy v štátnom aj súkromnom sektore.
Za môjho takmer desaťročného pôsobenia v britskom zdravotníctve som nikdy nevidel, že by sestra chýbala v nejakej komisii, kde sa diskutovalo vo všeobecnej rovine o liečbe, platoch alebo o podmienkach vykonávania zdravotnej starostlivosti.
Sestry na Britských ostrovoch jednoducho patria do pracovných kolektívov na všetkých úrovniach a pritom si aj mnoho vydobyli.
Napríklad v nemocnici, kde som pôsobil, zabránili sťahovaniu jedného z oddelení do druhej nemocnice v rámci trustu, lebo sa zobrali do úvahy ich oprávnené výhrady. Manažéri sa tým vyhli mnohým problémom, ktoré vidíme teraz na Slovensku, keď jedna strana sporu hovorí niečo úplne iné ako druhá.
Ak minister zdravotníctva SR tvrdí, že platy sestier neklesnú, tak by mu mali veriť. Ak chodí po nemocniciach, analyzuje ich stav, rozpráva sa s lekármi a so sestrami, tak mu nemožno vyčítať, že nemá záujem problém riešiť. Skôr to vyzerá tak, že nech by urobil Viliam Čislák čokoľvek, tak všetko je zle.
Čas však pracuje proti nemu. Čím neskoršie si sadne za stôl so „vzbúrenkyňami“, tým horšie pre neho aj pre nás všetkých.
Autor: Branislav Potančok
Zdroj: pravda.sk
Foto: pravda.sk
