Učme sa od výnimočných. Prichádzajú potichu a pokorne, mnohí si ich ani len nevšimnú. Sú drobní, nenápadní a ak sa nepozeráme pozorne, ľahko ich prehliadneme.
Prichádzala akoby jej každý deň začínal nový život. Krásny a radostný napriek tomu, že včera končila slzami. Vždy znovu ma jej rozžiarený úsmev ráno fascinoval. Akoby naozaj nič zlé deň predtým neexistovalo, žiadna drina, slzy, bolesť, námaha, krivda, lapanie po dychu. Nič také sa akoby nestalo, čítala som v jej očiach čistú radosť z toho, že ma vidí, že ju čaká možno prekvapenie, možno sa niečo nové naučí.
Vždy, keď sme zvládli niečo veľmi ťažké, čo jej takmer vzalo na chvíľu dych, v okamihu, ako sme skončili, prestala plakať ako keď zastavíte vodovodný kohútik, v tej jedinej chvíli stíchla a pozrela sa na mňa takým pohľadom, v ktorom sa zlialo všetko pochopenie sveta. Akoby mi hovorila: Ja viem, že toto sa musí, ja to veľmi dobre chápem, iba mi daj, prosím, teraz na okamih pauzu, nech si vydýchnem a potom môžeme pokračovať…Samozrejme, že nepovedala ani jedno toto slovo, to ešte nezvláda, ale aj tak som pochopila a pokračovali sme až po krátkej pauze. Mať tak jej silu vždy znova začínať a dobrovoľne sa ponoriť do trápenia a námahy. My sa trápeniu snažíme vyhnúť, keď vieme, čo nás čaká, vyhneme sa tomu často aj vtedy, keď poznáme cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. Ona nie. Dobrovoľne a s úsmevom sa nechá vždy znovu a znovu rozplakať zasa až do chvíle, keď únavou zalapá po dychu a pauze.
Keď som ju prvý krát postavila na nohy, mala v prvom okamihu sklonenú hlavu. Spotené pramene vlasov jej padali do tváre, no keď zdvihla ku mne oči, bolo v nich tajomstvo, ktoré poznajú len výnimoční. Tajomstvo nesmiernej sily a pokory, túžby nepoddať sa tomu, čo je ťažké, nespravodlivé, ale byť šťastný v každom okamihu drobného víťazstva. Lebo niet malých víťazstiev. V jej očiach bolo šťastie.
V ten posledný deň som sa cítila akoby som sa lúčila s niekým veľmi blízkym. S niekým, kto presne rozumie a vie, čo je skutočne dôležité, kto sa dokáže usmievať aj cez slzy, kto už len svojou prítomnosťou rozžiari ľudí okolo seba tak, že zabudnú na starosti a problémy, kto mi mohol ešte tak veľa povedať a naučiť ma…Niekto tak výnimočný, že keď odchádza, mám pocit akoby som zostala ako bezradný žiak pred tabuľou, ktorý stratil súvislosti a netuší, ako pokračovať…
..a to všetko zvládla bez jediného slova, bez kníh a vyčítaných múdrostí. Iba tak prišla a učila ma svojou výnimočnosťou.
Minulý víkend síce oslávila ešte len druhý rok svojho života, ale to nič nemení na tom, že sa mám…máme ešte veľa od nej čo naučiť. Teším sa, keď príde zas, chytí ma drobnou dlaňou za nos a začne ďalšiu svoju lekciu radostného života…
Autor: Zuzana Komendová
Zdroj:sme.sk
Foto: sme.sk
