Dve samovraždy, dvaja generálni riaditelia, letuška, žena z práčovne a chýbajúca triedna. Stretli sme sa po štvrťstoročí. Zvyšok výberovej gymnaziálnej triedy. My zdraví, úspešní, alebo dobre vyzerajúci.
Skoro polovica chýbala. Naozaj nám chýbala?
Niektorí prišli v teplákoch, iní v oblekoch. Tričkách a kvietkovaných košeliach. Po desaťročnej prestávke sme sa kolektívne báli, že sa buď nespoznáme, alebo nebudeme vedieť zatajiť sklamanie ako naše bývalé lásky zhrubli v páse alebo sa zošúverili okolo očí. Na prekvapenie sme všetci stále boli sami sebou. Možno nám preriedli vlasy, koža pod krkom začala ovísať, ale z očí na nás hľadeli tí, kvôli ktorým sme sa tam chceli byť. Kamoši.
Bolo sa treba postaviť a zosumarizovať svoj život. Spomínali sa profesie, krajiny, počty detí, manželov. Kto má novú tetovačku. Milenky sa (vačšinou) vynechali. Smialo sa na pikoškách zo života, ktoré nás robili zaujímavými. Mentálne postihnutá cigánka z detského domova ktorú naša riaditeľka detského domova urobila na deň riaditeľkou. Počítač, v ktorom sa nedá nájsť ropa a plyn. 17 mesační a 17 roční synovia v rodinnom živote z polárnym kruhom. Čílsky otec v Grécku narodených detí usilujúci sa o írske občianstvo a spokojnosť slovenskej manželky. Naplňujúci život v ktorom sa bábätká učia plávať a rodičia byť rodičmi. Štyridsaťtriročné materstvo. Deväť rokov s nemeckými cestujúcimi v exotických krajinách. Pätnásť rokov v terénnych automobiloch jazdiacich k stožiarom mobilných operátorov. Dcéra na módnej žurnalistike v Londýne. Dcéra na krasokorčuliarskych pretekoch na Slovensku. Syn na lyžiarskych sústredeniach v Alpách. Syn hrajúci hokej. Robiaci cyklistiku. Na výmennej stáži.
Podnikalo sa, robilo, rodilo, žilo, za tie roky. Aj generálni riaditelia iba robili tam a tam. Skoro sa nedalo uhádnuť, kto na tom ako naozaj je. Všetci šestnásti sme na tom zrazu boli skvelo, a vzrušujúco. Kolektívne.
Pripilo sa na štvrtú á a potom na tých, ktorí chýbali. Smiech trochu ustal, tváre zvážneli, keď sme spomenuli devätnásťročného chalana, ktorý sa stratil v lese, a dvadsaťročnú kočku, ktorá sa stratila v živote. Dospelú ženu, ktorá sa stratila vo vlastnej mysli a zmizla každému z radaru. Chlapa stredného veku, ktorý nikdy nikam nešiel a nedá sa ho vytiahnuť z domu. A potom ešte pár ľudí, ktorí čosi kdesi robia. Možno.
Naštastie, napredujúci večer a nalievaný alkohol nás vrátil tam, kde sme chceli, a mali byť. Do nehmatateľnej krajiny, kde kamoši stále sedia vedľa seba v laviciach a chechcú sa na pubertálnych vtipoch, kde kočky rozoberajú chalanov a riešia kto je koho najlepšia kamoška a prečo ju minule nepozvali na párty, kde spojenectvá sú nerozlučné a lásky nechladnú. Kde sa aj po dvadsiatich piatich rokoch zaiskrí keď sa niekto niekomu pozrie do oči, alebo dá rameno na plece.
O druhej ráno, keď generálni riaditelia zasypali stôl pokrčenými bankovkami, koktejly zostali nedopité, oči začali byť matné a ľudia zabudli, koľko krát si dohovorili že spolu pôjdu na futbal do Anglicka, bolo naraz potom. Rozpŕchli sme sa do reálneho života. S pocitom, že toho bolo dosť na päť rokov. S istotou, že máme niečo spoločné, nad čím čas nevyhrá. Čo nás o päť rokov zase dá do hromady. A potom zas.
P.S. Takže, chýbali nám tí čo chýbali? Možno iba na chvíľku. Ale určite na to, aby sme boli kompletní. Dúfam, že nabudúce prídu. Aspoň duchom, keď sa inak nebude dať. Aby zistili že patria k niečomu väčšiemu ako je každý náš úspech alebo prehra. Že sme v tom spolu, možno navždy.
Autor: Martin Grecula
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
