Ako sa správame k vlastným rodičom budú sa správať naše deti k nám. Keď raz pomaly a nenápadne zostarneme, až vtedy pochopíme ako sa cítili a čo im najviac chýbalo.
Či sa nám to páči alebo nie staroba raz príde a nám nezostane nič iné len ju prijať a podľa možnosti si ju aj užívať. Je to jediný spôsob ako s ňou vychádzať po dobrom.
Asi viacerí poznáme príbeh o starčekovi, ktorý svojimi roztrasenými rukami rozbil tanier. Namiesto vľúdnych slov od syna sa dočkal poníženia. Syn mu vystrúhal z dreva misku a usadil ho do kúta izby, aby nikomu neprekážal a nerozbíjal riady. Jeho malý synček, ktorý to videl, vystrúhal aj pre neho drevenú misku, keď bude aj on raz starý a roztrasený. Až vtedy si uvedomil akú hanbu a poníženie spôsobil svojmu starkému. Nerobme tie isté chyby, vážme si ich, potrebujú nás a naše vľúdne zaobchádzanie.
Často na to zabúdame. Starnutie je normálny prirodzený jav, vekom nehasnú city a nezaniká túžba po láske a vľúdnej spoločnosti. Práve naopak, vtedy potrebujú ešte viac pochopenia a povzbudenia.
Nedávno som sedela v čakárni na vyšetrenie. Stoly, stoličky, steny aj podlaha ešte z čias socializmu. Úzka, stará čakáreň, všetci sme sedeli pohrúžení do svojich starostí a nevedeli sme sa dočkať, kedy odtiaľ odídeme. Poniektorí sme čítali, telefonovali a zabíjali dlhý čas čakania. Vyrušil nás blížiaci sa hluk a vŕzganie kolies. Prvé čo som zbadala boli bosé, chudé, boľavé nohy trčiace zo starej vŕzgajúcej postele na kolieskach. Sestrička zaparkovala posteľ uprostred chodby, sadla na najbližšiu stoličku a celú svoju pozornosť obrátila na mobil.
Na zaparkovanej posteli ležala nevládna, šedivá starká. Sestrička ju doviezla na vyšetrenie, z boku provízornej postele trčalo akési vrecúško, bola to výživa alebo vývod? Sestrička zrejme zabudla, že aj tá stará pani má nejaké city. Zahanbená, nevládna starenka pozerala plachým pohľadom zo strany na stranu. Nikto z nás nechápal, či hľadá niekoho blízkeho, či nám chce naznačiť, že je živá. Alebo to bolo smutné volanie o pomoc? V jednom momente som skoro priskočila k nej, chcela som zakryť jej odhalené nohy a to naplnené vrecúško. Nakoniec som sa len nervózne pomrvila na starej stoličke, bála som sa, že ju tým ešte viac ponížim.
Zostala som sedieť a sem – tam pozrela pred seba na starkú. Z jej zatvorených očí sa pomaly kotúľala slza za slzou. Nikto z nás nebol pripravení ako sa k nej správať. Prečo? Veď každý máme nejakého rodiča, starého rodiča alebo staršiu susedu. A vieme, čo im je alebo nie je príjemné. Tak prečo nevieme alebo nechceme reagovať?
Sestrička sa bez povšimnutia ďalej zabávala so svojim mobilom. Keď z dverí ordinácie zaznelo číslo, ktoré patrilo jej pacientke vstala odviezla číslo do vyšetrovne a my všetci sme sa zas pohrúžili do seba. Neodsudzujem nikoho ani sestričku za jej bezcitný prístup. Asi ju to v škole nenaučili alebo je tak vyťažená a aj city idú stranou. Berie pacienta len ako kus alebo číslo postele. Je to chyba školstva, zdravotníctva či nás, ľudí? Aj my budeme raz starí, chceme to takto?
Autor: Emília Verešová
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
