… s úsmevom a s nostalgiou som si pomyslel, keď som od významného dekana, z jednej najlepšej slovenskej fakulty našej najstaršej univerzity prebral dekrét – menovanie za oponenta dizertačnej práce.
Moji rovesníci budú vedieť o čom píšem, mladšej generácii, aby porozumela pokiaľ si tento blog prečíta, krátke ohliadnutie sa do minulosti. Keď som skončil Elektrotechnickú fakultu ČVUT v Prahe a nastúpil na svoje prvé pracovisko do Nitry, prihlásil som sa do poradovníkov ktoré boli nutnosťou pre akú – takú istotu rastu môjho „blahobytu“, resp. existencie ako takej. Napr. na družstevný byt, neskôr do poradovníka na auto, ešte neskôr na stavebný pozemok. Družstevné byty sa stavali rýchlo, nájomné aj z môjho asistentského platu bolo platiteľné. Byt síce nikdy nebol mojím vlastníctvom, ale dalo sa v ňom pohodlne bývať a primerane žiť. Nemyslím si, že to boli “králikárne”, ako ich nazval náš jediný po zamatový federálny prezident. Najgrotesknejšie boli poradovníky na auta. Objednávku prijala Mototechna, jediný predajca automobilov, a potom sa čakalo na dodávku niekoľko rokov. Aby sme nezabudli, že čakáme napr. na Škoda 105, „vedúci poradovníka“ z času na čas zvolal záujemcov na dvor Mototechny. Urobil prezenciu a išli sme domov. Kto nebol prítomný, z poradovníka vypadol! No skutočné problémy sa začali až pri stavbe domu. Štát dal lacnú pôžičku s pevným úrokom (zlaté staré časy) a mohli sme začať stavať. Teda teoreticky. Nebol stavebný materiál. Po čase, síce ťažko, ale dal sa zohnať. Napr. tehly tak, že sme ich vlastnoručne vykladali na auto priamo z pece. Ešte väčším problémom bola kvalifikovaná pracovná sila. Nedali sa zohnať, resp. keď ste zohnali akých – takých, napr. murárov, mohli prísť len po svojom riadnom pracovnom čase, väčšina z nás ich však nevedela zaplatiť. Pýtali totiž viac, ako sme zarobil my, teda nemurári. Napr. chceli 30 Kčs/hod. (cash) + jedlo a pitie, ja som však zarábal „len“ 17,80 Kčs/hod., bez jedla a pitia. Takže väčšinu jednoduchších prác sme museli robiť svojpomocne - ja, moja rodina, kamaráti. Moji západní kolegovia, napr. z Holandska sa divili, prečo mne neprislúchajúce práce, aj iné ako stavebné, robím ja a nie k tomu vyučený majster. Nepochopili, že fiktívne zarobím viac, ak budem robiť „ich“ prácu a nie tú svoju, keď už som chcel stavať dom alebo napr. potreboval vymeniť silentbloky na aute…
A teraz späť do súčasnosti. Potreboval som spraviť niektoré zemné práce okolo domu, ktorý som viac – menej 12 rokov staval svojpomocne. Kde je kopec odkopať, kde je jama dosypať. Jednoduché práce ktoré by som teoreticky aj zvládol, fyzicky však už horšie. Tak som hľadal „odborníka“ na zemné práce. Pri vyše 11% nezamestnanosti som dlho nikoho nenašiel, aj keď som usilovne hľadal. Pýtal som sa aj jedného spoluobčana z neďalekého majera (osada západoslovenského typu), ktorý v našej štvrti chodí si pýtať robotu, hoci pracovať som ho ešte u nikoho nevidel. Zrejme chce len konverzovať. Ponúkal som mu 3 € /hod. a pitný režim. Nezdalo sa mu to, vraj ťažká robota. Ponuku neprijal. Našiel som iného, bez stáleho zamestnania, tomu som už, poučený z predchádzajúceho prípadu, ponúkol 3,50 € / hod. a 3 x denne jedlo a nealkoholické pitie podľa želania. Dovoz z domu a domov.
Podľa vyššie spomínaného dekrétu oponenta na dizertačnú prácu, ktorá mala 175 strán, dostanem 33,80 €. Keďže univerzita priložila aj predvyplnený rozpis pracovnej činnosti na 20 hodín mimopracovného času, mimovoľne som spočítal, že je to v hrubom 1,69 €/hod. Keď to prepočítam na riadny pracovný čas, podľa kategorizácie zo SME [1] je to na úroveň pozície „pomocní zamestnanci“. Platby v nízkej hodinovej sadzbe nie sú v akademickej sfére ojedinelé, skôr bežne. Napr. vo veľkom medzinárodnom projekte podporenej z prostriedkov EÚ, niektorí dostávajú „až“ 2 € / hod.
Vrátili sa teda staré časy, keď s pomocnými prácami môžete zarobiť viac ako vysoko kvalifikovanou prácou, pretože komisia pre obhajobu dizertačných prác je vážny a vážený orgán. Tam musíte prísť pripravený! Niekedy, keď idúc v mojom aute C3 Picasso, ma predbiehajú mladí ľudia na krásnych a drahých autách, rozmýšľam, odkiaľ na to vzali. Kde som urobil chybu, keď ja za 48 rokov sústavnej práce na to nemám? Asi sa učili lepšie ako ja a vedia zohnať dobre platenú prácu. Mnohí síce ani do práce nechodia. Krásne dievky asi majú bohatých sponzorov alebo sú asistentkami (viacerých) poslancov, ale mladí chlapi (chlapci)? Asi vedia ako dobre zarobiť, koľko si zapýtať. No, divíte sa im, že nechcú byť univerzitní profesori? Ja sa im už nedivím!
Autor: Imrich Okenka
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
