Oprava chrupu sa pre veľkú časť slovenskej populácie stáva luxusom. Na bežnú amalgámovú plombu, ktorá stojí u niektorých zubárov aj tridsať eur, musí slovenský zamestnanec s priemerným príjmom pracovať viac ako jeden deň.
Základné ošetrenie zubného kazu pritom v susednej Českej republike stojí pacienta priemerne iba desať eur, v Rakúsku a Nemecku je hradené z verejného zdravotníctva dokonca v plnej výške.Slovákovi pritom posadenie sa do zubárskeho kresla prináša okrem bežného strachu aj riadny prievan v peňaženke. Najmä ak sa zubných kazov objaví pri preventívnej prehliadke viac. Práve preto vyznievajú komicky ponosy rakúskych či nemeckých poistencov, ktorí sú nešťastní z toho, že biele plomby dostávajú bezplatne len na predné zuby a nie aj na zadné.
Lekári za hranicami sa snažia pritom získať pacientov aj tak, že im poskytujú bezplatne jednorazové zubné kefky napustené pastou za účelom dokonalej ústnej hygieny pred vstupom do ambulancie. Pacienti tam samozrejme viac ako my na Slovensku platia za protézy, implantáty či korunky. Tieto náklady si však do určitej výšky môžu na rozdiel od nás odpočítať v ročnom zúčtovaní zo základu pri výpočte dane z príjmu.
Oprava deravých zubov dokáže zabrániť vzniku mnohých vážnych chorôb. Veľký počet poistencov napriek sankciám v podobe platenia plných stomatologických úkonov v nasledujúcom roku pacientom však aj tak preventívne prehliadky neabsolvuje. Aký podiel z nich tvoria pacienti, ktorí si návštevu zubára z finančných dôvodov dovoliť nemôžu, štatistiky neuvádzajú. Rozsah nárokov na zdravotnú starostlivosť hradenú z verejného zdravotného systému neprestajne klesá. Platiť za všetko a všade dobre poznajú poistenci v Grécku, kde obvykle to, čo v oblasti zdravotníctva hradí štát, je veľmi slabé. Bežným zvykom je, že namiesto zdravotných sestier a sanitárov v nemocniciach tam starostlivosť o hygienu pacientov zabezpečujú rodinní príslušníci hospitalizovaných.
Sociálne výdavky nášho štátu predstavujú podľa Európskeho štatistického úradu u nás iba o niečo viac ako osemnásť percent výkonu ekonomiky (HDP). To je menej ako napríklad v Maďarsku, Česku a Poľsku. Na chvoste rebríčka sú okrem Slovenska už iba Rumunsko, Bulharsko a pobaltské krajiny. Vo vyspelých krajinách EÚ pritom tieto výdavky bežne dosahujú aj tridsať percent HDP. Vidno to napríklad na výške rodinných prídavkov, ktoré sú často vyššie ako sto eur na dieťa mesačne, samozrejme len vtedy, ak rodičia zarábajú napríklad menej ako tri štvrtiny priemernej mzdy v krajine.
Znižovanie sociálnych výdavkov štátu ide ruka v ruke s potrebou konsolidovať verejné financie a za každú cenu dostať deficit pod úroveň 3 % HDP. K zhoršovaniu parametrov plánovaného deficitu prispieva aj zmena metodiky výpočtu rozpočtovej diery z dielne EÚ vo forme zákazu zametať pod koberec dlhy štátnych firiem. Po novom tak už musí každá krajina do deficitu započítavať aj ich obvyklé straty a nepomôže jej ani umelé nafukovanie výkonu ekonomiky fiktívnym pripočítaním toho, čo je predmetom čiernej a sivej ekonomiky.
Autor: Ľuboš Pavelka
Zdroj: pravda.sk
Foto: pravda.sk
