Wolker to musel vedieť, umrel 24 ročný v pomalom utrpení na TBC. Pomaly umiera aj slovenské zdravotníctvo a my s ním. Čoraz mladších Slovákov kladú do hliny. Prečo? Pokúsil som sa to zhrnúť, no je toho veľa. Tak som to rozdelil
„Zima na Donovaloch, roku Pána XY. Metrový sneh, mínus šestnásť stupňov vonku. V drevenej chatke sme zakúrili v krbe…v noci sme sa striedali v prikladaní polien a do rána bolo v chate príjemne teplo… V teple sa prebudili nejaké veľké, prerastené muchy, niečo medzi mäsiarkami a ovadmi. Zúrivo lietali po miestnosti a hlasitým ťukaním narážali do okenného skla. Priam bolo počuť ich telepatické volanie ´Pusť nás von! Chceme slobodu, chceme slobodu, tu sa nedá žiť! Chceme do sveta!´ Slobodu, slobodu, slobodu! Otvoril som okno dokorán- prosím, máte slobodu! Jedna po druhej vyleteli von ako vystrelené z dela. Leteli pár metrov a oblúkom popadali zamrznuté, mŕtve do snehu…“
( Voľne podľa Vincenta Máčovského)
Bolo dobre, ale dávno…
Drobnú príhodu z úvodu o relativite slobody už nebudem v texte ďalej rozvíjať. Kto si ho prečíta až do konca, snáď nájde paralelu, ktorú som chcel u čitateľa vyvolať. Dysfunkčné, deformované slovenské zdravotníctvo, plné paradoxov, nespravodlivosti, nefungujúcich vzťahov, vzájomne si odporujúcich zákonov a opatrení, plné tunelov a finančných čiernych dier je totiž tiež výsledok „slobody“ nadobudnutej po roku 1989. To je fakt. Ak si však niekto myslí, že budem písať o nejakých kauzách, nejaké pikošky zo zákulisia, mýli sa. Čo sa týka komerčných aktivít rôznych politikov a ich rôznych firiem, je to ako aj v iných rezortoch. Ono je pre pacienta v podstate celkom jedno, či pre nemocnice dodávajú firmy spriaznené s tým, či oným politikom, niekto tie lieky, potraviny, počítače a čo ja viem čo do tých špitálov dostať musí. Je to skôr otázka konkurencie a možno morálky, ako ekonomiky. A morálka je na Slovensku slovo z politického slovníka cudzích slov. Je síce pravda, že politizáciou a zneužívaním moci v zdravotníctve dochádza k istým stratám. Politici však robia niečo oveľa horšie. Náš zdravotný stav ich nezaujíma a veci riešia tak, aby vyhovovali im, nie občanom. Keď už musí niekto na zdravotníctve bohatnúť, mal by byť vlk sýty aj ovca celá…Či?
Ale čo my, potenciálni pacienti a klienti? Ako sa podieľajú na všeobecnej mizérii slovenského zdravotníctva jednotliví účastníci tohto tragikomického panoptika, vrátane pacientov a ich príbuzných? Pracujem v zdravotníctve už dosť dlho, aby som mohol porovnávať. V rámci čadčianskej nemocnice som prešiel funkciami na všetkých stupňoch riadenia a bol som svedkom mnohých revolučných aj „revolučných“ premien. Od sekundárneho lekára, cez ordinára, zástupcu primára, primára oddelenia, zástupcu riaditeľa nemocnice, riaditeľa nemocnice, ba v čase tzv. novembrovej revolúcie aj predsedu zdravotníckych odborov. Boli sme so všeličím nespokojní a závistlivo pokukovali vytreštenými očami do zahraničnej odbornej literatúry.
Na druhej strane, pre občana – pacienta to boli zlaté časy: radosť bola byť chorým! Žiadne doplatky za lieky, žiadne poradovníky u lekárov. Na recepty sme písali šumivé celaskóny, kalciovky, čokoľvek ste chceli. Pracujúci dostávali zadarmo kúpele, ozdravovne praskali vo švíkoch a mnoho, mnoho ďalších výhod, na ktoré si pamätníci určite radi spomenú. Nech bolo za toho socializmu ako chcelo, mnoho dobrých vecí sa mu uprieť nedá. Mali sme najlepšie prepracovaný systém zdravotníctva na svete a celý svet nám ho závidel! Očkovania, starostlivosť o matku a dieťa, preventívne prehliadky, KVOP (Kardiovaskulárny a onkologický program), ktorý zachytil množstvo počiatočných štádií rakoviny či vysokého tlaku, najväčších zabijakov dneška. Fungovala kvalitná zdravotnícka osveta, ktorá mala na zdravotné povedomie ľudí nezanedbateľný vplyv. Kúpeľná starostlivosť a rehabilitácia pracujúcich boli bezplatnou samozrejmosťou, obvodní lekári si plnili svoje povinnosti, fungovala návštevná služba, v zdravotníctve bol poriadok a pevná organizácia. Že ho riadili stranícke kádre? A dnes vari nie? Zdravotníci dostávali umiestenky, aby všetky kúty republiky boli rovnomerne saturované kvalifikovanými ľuďmi. Stranícke kádre boli odborníci, lebo zdravie ľudu bolo prioritou. V skromnom vydaní, ale prioritou. A priemerná dĺžka života bola citeľne dlhšia ako v tzv. vyspelej kapitalistickej cudzine. Že sme nemali toľko drahých a účinných liekov, prístrojov, či diagnostiky? No a čo – mali sme ruky, uši, oči, fonendoskopy, obišli sme sa bez CT-čka, ba aj ultrazvuku. Myslíte, že vtedy umieralo viacej ľudí ako dnes? Veru nie, bolo to presne naopak! O pracujúceho človeka bolo síce skromne, ale spoľahlivo postarané. Československí lekári, napriek nedostupnosti rôznych moderných vymožeností, boli múdri a vzdelaní a vysoko cenení hlavne v kapitalistickom svete, veď tisícky ich tam urobilo závideniahodnú kariéru. Môžete ma opľúvať koľko chcete, ale bolo to tak.
Pamätám si, že kedysi bolo na Ministerstve zdravotníctva, na ekonomicko-hospodárskej sekcii asi päť ľudí, ktorí boli schopní rozdeliť peniaze pre celú republiku, na ústavy národného zdravia, kde prebehlo ďalšie prerozdelenie na jeho zložky. Revolučným počinom však malo byť zavedenie tzv. zdravotných poisťovní, ktoré vraj mali zaviesť poriadok a spravodlivosť do financovania zdravotníctva. Nuž, zaviedli doň všeličo iné, len poriadok nie a už vôbec nie spravodlivosť. Netrvalo totiž dlho, kým politici pochopili, aký veľký a chutný koláč si zákonom o zdravotnom poistení pripravili. Už v polovici poslednej dekády minulého storočia mal totiž cenu zhruba 60 miliárd Kčs a to už bolo niečo( dnes je to údajne cca dvojnásobne viac!). Zavedenie systému povinného zdravotného poistenia bol prvý obrovský tunel do verejných financií určených pre zdravotníctvo. A to i napriek varovným hlasom, že všeobecne dostupnú, štandardnú starostlivosť by mal definovať a garantovať štát a poisťovne by mali disponovať len s tzv. pripoistením, resp. zabezpečovať a financovať nadštandardné služby tým, ktorí by si chceli platiť zdravotné pripoistenie. Slovenské zdravotné poisťovne totiž od samého začiatku fungujú veľmi zvláštne. Keď si poisťujete v komerčnej poisťovni majetok, život, alebo čokoľvek, je bežnou praxou, že dostanete riadnu zmluvu a malo by vám byť jasné, na čo máte z tej poistky a za akých okolností nárok. To by mala komerčná poisťovňa potom garantovať. Zdravotné poisťovne však svojmu poistencovi negarantujú vôbec nič. Ba niečo predsa – že mu každý mesiac zoberú príjemnú sumičku z jeho ťažko zarobenej výplaty. Tam vzťah ZP k svojim poistencom končí. A čo ďalej? Poisťovňa má limity, ktorými určuje, koľko ktorému zdravotníckemu zariadeniu mesačne za jeho služby svojim poistencom zaplatí. Že potreba zdravotníckych služieb je oveľa väčšia, než sú tieto limity, to poisťovne nezaujíma. Ty občan, buď vydrž do najbližšieho mesiaca, alebo trp, alebo si zaplať z vrecka výkon, na ktorý máš však zo zákona nárok z verejného poistenia! Inými slovami, od samého začiatku sa zdravotným poisťovniam tolerovala platobná neschopnosť- neschopnosť platieb za zdravotnícke služby svojich poistencov, na ktoré majú zo zákona nárok. Na druhej strane však treba pripomenúť, že sme najchorejší národ v Európskej únii s najnižšími platmi v Európskej únii! A z najnižších platov idú do poistného systému najnižšie odvody! Je to obrovský nepomer, ktorý by nevyriešil ani nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu – otvorené nožnice medzi spotrebou zdravotníckeho systému a odvodmi sú obrovské ako žraločie čeľuste.
To by ešte nebolo najhoršie. Slovenské zdravotníctvo je síce vyciciavané množstvom ekonomických nezdravotníckych parazitov s politickými konexiami, prisatých na našom chrbte ako pijavice. Najhorší v ňom je však ten chaos a absencia akejkoľvek koncepcie. Vyše 25 rokov po tom, ako sa riešilo, či budeme mať nórsky, nemecký či fínsky model, nemáme nijaký. Skrýva sa tu množstvo obrovských rizík pre kratšiu aj vzdialenejšiu budúcnosť (napr. otázka rýchlo starnúcich lekárov prvého kontaktu, ktorých nebude mať kto nahradiť). Ale nie o tom chcem písať. Nech si nad tým lámu hlavu politici, čo s tým mienia robiť. Ja začnem takto:
Politika pripomínajúca genocídu
V roku 1964 sme boli v rámci Európy na špici, na popredných miestach, čo sa týkalo priemernej dĺžky života. Boli sme na tom lepšie ako napr. Francúzi, známi svojou zdravou kuchyňou a životným štýlom. Dokonca sme boli lepší ako Japonci, súčasný líder dnešných tabuliek. V roku 2012 sme na tom už boli presne naopak. V stave zdravia obyvateľstva a priemernej dĺžky života nám patrí v Európe jedna z posledných priečok. Zatiaľ čo vo Francúzsku je úmrtnosť na ochorenia srdca a ciev cca 100/ 100 000 obyvateľov, na Slovensku je to päťnásobne viac, sme najhorší v Európe. Bolo to však kedysi naopak. Čo sa stalo? Alebo, ako sme kričali v 89´ s českými bratmi na námestiach – „Kdo za to může???“
Premýšľam, skade začať. Či zodpovednosťou štátu či občanov samotných. Začnem štátom. Chorý pacient mal kedysi v očiach zdravotníkov cenu človeka, nie bodov, výkonov, eur ako dnes. Samozrejme, boli aj problémy, ale oveľa bezvýznamnejšie ako tie dnešné. Dnes máme množstvo kvalitných odborníkov, množstvo modernej techniky, ktorá sa však stáva pre občana čoraz horšie dostupná. Podotýkam, že pre najchorejšieho občana v Európe! Tak kde je( bol) zakopaný pes?
Nechajme chvíľu bokom samotné zdravotníctvo a venujme sa spoločenským, hospodárskym a politickým záležitostiam s priamym dopadom na zdravie ľudu. Tak predovšetkým vplýva na Slováka permanentný spoločenský stres. V ovzduší mafiánskeho kapitalizmu, prerasteného pevne do politiky frustrujú občanov odporné korupčné kauzy siahajúce do najvyšších kruhov (tzv. mafia bielych golierov). Úbohé platy, otrocké podmienky u zamestnávateľov, mnohokrát trvalá neistota v zamestnaní, život na pokraji chudoby a spoločensko – hospodárskeho kolapsu jednotlivcov a celých rodín, sociálna odkázanosť, nezamestnanosť hlavne u mladých ľudí, rozbité rodiny z titulu novodobého vysťahovalectva, absolútna bezbrannosť a bezmocnosť prostého človeka pred štátnym aparátom, súdmi, políciou, praktická nevymožiteľnosť práva, život z ruky do úst, zadlženosť… zoznam by bol ešte hodne dlhý! Toto všetko zhubne vplýva prostredníctvom chronického stresu( ten je zo všetkých pre zdravie človeka úplne najhorší)na naše zdravie a toto všetko nám zanechali vlády od tzv. revolúcie v roku 1989.
Likvidácia slovenského poľnohospodárstva, závislosť na dovoze potravín je druhý aspekt. Potravín naoko lacných, ale nehodnotných, plných trans mastných kyselín a radikálov, plné nasýtených tukov a solí, plné hormónov, antibiotík a iných xenobiotík nebezpečných ako biologické zbrane- pesticídy, insekticídy, dusičnany v množstvách, ktoré by výrobcom v domovských krajinách neprešli. Nie nadarmo sa vraví, že sme potravinovým smetiskom Európy. Mám na mysli predovšetkým zahraničné reťazce, ktoré sa neštítia Slovači predávať zhnité mäso, plesnivú zeleninu a ovocie. Však chudobní Slováci za lacný peniaz zožerú hocičo- tak asi uvažujú dovozcovia potravín z Poľska, prebytkov z Nemecka, Anglicka atď.! A to sme mali ešte pred pár desiatkami rokov jedny z najkvalitnejších potravín na svete, lebo sme mali jedny z najprísnejších noriem na obsah cudzorodých látok (na svete)! Postupne sa však normy zmäkčovali, aby vďaka skorumpovaným politikom mohla EÚ umiestniť vyššie uvedené, vládami bohato dotované svinstvá na našich otvorených trhoch. Niet divu, že namiesto zdravších, nedotovaných produktov( myslím, že slovenskí potravinári si vo väčšine ešte uchovávajú akúsi profesionálnu úroveň a česť!) samozrejme ale drahších, siahne chudobný Slovák po naoko lacných, no hrubo nekvalitných potravinách z dovozu. Bodaj by nie, keď vďaka rozkradnutému a vytunelovanému hospodárstvu je jeho priemerná mzda najnižšia v Európskej únii, keď ešte dnes si z daní odvedených z tých úbohých miezd našich spoluobčanov napchávajú štátni úradníci vrecká bez kúska hanby a ostychu státisícmi eur tzv. odmien! Priemerná mzda je síce štatisticky na prvý pohľad slušná, avšak minimálne polovica, ak nie dve tretiny národa sa k nej ani len nepriblíži. A za 500 euro mesačne sa zdravo stravovať nedá!
Zdravá strava je drahá. A bohužiaľ aj tá nezdravá, ale bravčový bôčik je stále lacnejší ako kvalitná hydina, párky plné múky a rybacej múčky lacnejšie ako kvalitná šunka. Vraví sa, že lepší vrabec v hrsti, atď. Darmo budete Slovákovi vysvetľovať, že to, čo ušetrí na potravinách, nechá potom v lekárni na liekoch, mimochodom jedných z najdrahších v Únii. Hlad je zlý kamarát a tak sa siaha po lacných, nekvalitných, ba nebezpečných potravinách- údeninách, vnútornostiach, rybe pangasius z delty Mekongu- najšpinavšej ázijskej rieky, plnej ťažkých kovov a parazitov, po jogurtoch zo želatíny, škrobu a sušeného mlieka, po lacných tureckých cukrovinkách, čo chutia ako strúhaná krieda a je v nich bohviečo. Takéto potraviny urýchľujú hlavne vývoj onkologických ochorení, degeneratívnych porúch pohybového aparátu, neplodnosť oboch pohlaví, alergií, psychických porúch. Vo výskyte nádorových ochorení nám tiež patria nelichotivé popredné priečky v Európe a strava plná karcinogénov v kombinácii s permanentným životným stresom, to je druhý aspekt príčin chatrného slovenského zdravia, za ktorý vďačíme našim servilným politikom. Volili sme ich s dôverou a ono sa nám niektorí odplatili doslova sociálne- zdravotnou genocídou. Za slabých 50 rokov sme sa prepracovali z pozície jedného z najzdravších národov na pozíciu najhoršiu, pričom kozmickou rýchlosťou nastávali zmeny od roku 1989, hoci sme sa úfali v niečo celkom iné.
Existuje ešte niekoľko ďalších vonkajších aspektov, ktoré jednoducho priniesla doba a globalizácia. Aspektov, ktoré tiež pôsobia zhubne na naše zdravie, hoci si to až tak neuvedomujeme, aspektov, ktoré pred desiatkami rokov u nás vlastne neexistovali. Popod okná nám nehučali dňom, nocou desiatky kamiónov, nestresoval nás tzv. svetelný smog zo zbytočných reklám, neexistovali bulvárne média s hrôzostrašnými správami, ktorými nás denne masírujú atď. To všetko ničí naše prirodzené biorytmy, v ľuďoch sa hromadí zhubný stres, pribúda porúch spánku a iných závažných psychosomatických ochorení, podieľa sa aj na rozvoji psychických porúch, pribúda samovrážd, hlavne u mladej generácie, zhoršujú sa tým ochorenia kardiovaskulárne – vysoký tlak krvi a z neho plynúce komplikácie, v spoločnosti narastá bezútešnosť a bezvýchodiskovosť u veľkej skupiny obyvateľstva.
Ale zasa – lenže…A čo my? Aký prístup sme zvolili sami voči sebe, aby „revolučné“ zmeny celkom nepoložili naše zdravie, ako zaň denne bojujeme a snažíme sa udržať si ho? My sami máme za stav slovenského zdravia na hlave masla dosť a dosť a vyhovárať sa len na spoločenské a politické neprávosti by bolo pokrytecké. My, Slováci si totiž vlastné zdravie, ako sa mi vidí, vážime len veľmi málo a ešte menej si ho chránime! Pokračovanie
Autor: Jozef Marec
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
