Nedávno som čítal zopár článkov o tom, ako sa dnešná generácia bojí mať deti, odkladá ich po tridsiatke, keď sa už niektorí odhodlajú. Tento týždeň to bude šesť rokov, čo do môjho života prišlo dieťa.
Neskôr i druhé a onedlho tretie. Chcel by som napísať zopár slov o tom, čo ma naše deti naučili.
Moje hobby a priority nie sú také dôležité
Vždy som patril k tým, čo neposedeli doma. Bicykel, futbal, turistika. Každý voľný čas som trávil aktívne. Keď prišli deti, zo začiatku som bol trochu nešťastný, keď som sa porovnával s kamošmi, čo brázdili Tatry alebo sa preháňali na biku po Karpatoch. Po čase som si však chvíle s deťmi začal viac užívať a dnes sú pre mňa tými najzmysluplnejšími. Čo po tom, že už nebikujem tisíce km, aj krátky cyklovýlet s nimi si viem poriadne užiť.
Zvládnem viac ako si myslím (… a aj oni)
Tomuto som sa naučil najmä v kritických situáciách. Nočné horúčky, zábaly, keď trhá pri pohľade na plačúce dieťa srdce, pobyt s dcérou v nemocnici, keď som aj ja sám ochorel a ledva stál na nohách. Rodič vždy najprv pozerá na zdravie dieťaťa a až potom na seba. Kým som nemal deti, niekedy som tento postoj mojich starších kamarátov s deťmi nechápal. Nejde tu o pestovanie kultu dieťaťa, ale zdravý postoj rodiča, ktorý vie byť pevnou skalou, keď ho niekto slabší potrebuje. Otec alebo mama sa nemôže poskladať pri prvej príležitosti. Najlepšie to asi vedia mamy malých detí, ktoré sa nedajú odložiť ani v čase vlastnej choroby. A v neposlednom rade, deti sa od nás učia aj v takýchto situáciách.
Treba im veriť (aby si aj oni sami verili)
Často sa stáva, že my rodičia svojim deťom neveríme. Keď som išiel na prijímačky na matematické gymnázium, moja mama začala čítať výsledky od konca (ako sa mi potom sama priznala). Skončil som tretí zhora z niekoľkých stoviek. O to viac to vidím na sebe, keď máme dieťa, ktoré sa všade musí najprv osmeliť, kým sa do niečoho pustí. Ale ak mu neveríme my rodičia, odkiaľ zoberie silu veriť samému sebe? Nejde o to učiť dieťa nejakej prehnanej arogancii a širokým lakťom, ale skôr zdravej sebadôvere a zodpovednosti.
(areavoices.com)
Práca je len prostriedok
S týmto stále bojujem. Niekedy beriem svoju prácu príliš vážne. Ak pracujete na globálnych projektoch s ľuďmi, ktorí pre nič iné ani nevedia žiť (áno – neplánujú deti), ste často konfrontovaný s ich očakávaniami. Ak sa niečo nevydarí v práci napriek enormnej snahe, ste frustrovaný. Buď prídete domov a idete na pivo s kamošmi, kde sa na všetko vykašlete (verzia bez detí), alebo prídete domov, kde vás oblapia vaše ratolesti a pracovné problémy sa zrazu stanú nepodstatnými. Nemáte čas a energiu ich riešiť ešte aj doma.
Dieťa nie je boh (aj keď to tak niekedy vyzerá)
Ak ste si mysleli, že môj článok mal byť bezbrehou ódou na deti, mýlili ste sa. Pri deťoch je veľa vecí o tenkej čiare deliacej správne od nesprávneho. Prvé dva roky života našej staršej dcéry som si myslel, že tento anjelik v ľudskej koži nemôže manipulovať s nami dospelými. Trochu som sa zmýlil a niektoré veci som naprával ešte poriadne dlho. Moja žena ma upozorňovala už dávno predtým. Ale to sme my otcovia.
Sú vnímavé viac ako si uvedomujeme (… a často aj vcelku vtipné)
Ako často sa nám stalo, že sme sa preriekli pred deťmi a hovorili si, že oni si to nepamätajú. A o pekné tri roky neskôr to decká na nás rozbalili?! Deti si pamätajú toľko pre nás „nepodstatných“ vecí. Možno aj preto, že neriešia šeky, nákupy, auto, dovolenku a podobné „dôležité“ veci nás dospelých. A niekedy to zaklincujú aj dobrými hláškami. Snažiac sa uspať naše dieťa už dobrú hodinu som si vypočul, že „chce papať“. Odbil som ju vetou: „A ja chcem hodinky s vodotryskom!“ Ona na to so záujmom: „A aký má byť ten vodotrysk – zelený, modrý alebo červený?“
Učia nás vnímať nevšednosť života, lebo sú darom
Keď som začal pracovať, vedel som sa potešiť z mnohých vecí ako pekné topánky, športové oblečenie alebo zaujímavý výlet s kamarátmi. Po istom čase som sa začal sám seba pýtať, prečo zarábam peniaze, či len tak pre moje potešenie, aby som sa mal dobre. Vedel som, že tak veľa ani sám nepotrebujem (majúc okolo seba starších kolegov, ktorí riešili hypotéky a nákupy vecí do školy). Bolo mi jedno, kedy mi pípne SMS-ka z banky, ale nebol to pocit spokojnosti. Až keď prišla rodina, začal som vnímať, že moje úsilie je pre niekoho. Že vďaka mojej námahe a práci môže mať moja rodina strechu nad hlavou, deti pekné oblečenie, jedlo as hračky. Dokonca, že vieme pomôcť aj iným rodinám, ktoré v živote možno nemali také šťastie.
credomag.comPrečo táto výpoveď?
Často sa stretávam s názormi, že deti si nemôžeme dovoliť, alebo že nás obmedzujú v našich plánoch o budovanie kariéry, pri cestovaní a podobne. A keď už nie priamo tieto dôvody, tak vraj sa bojíme ich mať, aby nemuseli žiť v našom „zlom“ svete. Alebo načo ich mať, keď aj tak sa musíme venovať najmä práci.
Mnohým z týchto dôvodov nerozumiem, aj keď mnohé obavy ako rodič chápem. Naozaj nie je ľahké pozerať sa na vlastné dieťa ako sa borí s mnohými prekážkami (koľkí práve riešime prvé dni v škôlke?!), často dostane od života facku, niekedy aj poriadny kopanec. Nie – pred mnohým ho nevieme uchrániť.
Avšak byť pri ňom, pozerať sa ako rastie, ako napreduje, učí sa najprv len liezť, potom kráčať, lyžovať, plávať, zvláda stále náročnejšie túry – to je na nezaplatenie. A vy môžete byť jeho sprievodcom v živote, vštepiť mu správne hodnoty, vychovať z neho dobrého človeka.
Nie je toto dostatočný dôvod pre prebdené noci a trochu obety a strachu? Pre mňa určite áno.
Autor: Marek Piváček
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
