Šarlatánstvo je ťažký biznis

“Neexistuje nič také, ako alternatívna medicína. Existuje len medicína a veci, ktoré nefungujú.” Tak znie motto portálu Lovci šarlatánov. Rozprávali sme sa s jeho spoluzakladateľom. Maroš Rudnay ho spoluzakladal ešte ako študent medicíny, dnes pôsobí ako lekár v Česku. Aktivity ľudí, ktorí bez faktov bojujú proti povinnému očkovaniu či presadzujú “liečbu” nebezpečnými chlórovými zlúčeninami, by podľa neho mohli utlmiť najmä dve veci. Výučba informačnej gramotnosti v školách a otvorenejší prístup lekárov k pacientom.

Foto: Maroš Rudnay     Zdroj: archív Maroša Rudnaya

Spomínate si na nejakú konkrétnu absurditu, ktorá vás inšpirovala k založeniu portálu Lovci šarlatánov?
Tých nezmyslov bolo určite viac. Pravdepodobne poslednou kvapkou boli články odrádzajúce ženy od onkogynekologickej prevencie. Tomu predchádzali články o prekyslení organizmu a škodlivosti očkovania.

Čo považujete za aktuálne najzávažnejšie trendy v dezinformáciách z medicínskeho prostredia? Aké rady, informácie majú potenciál najviac ohrozovať zdravie ľudí?
Momentálne je stále populárne odmietanie očkovania a, bohužiaľ, zdá sa, že zaočkovanosť populácie miestami naozaj významne poklesla, čo v kombinácii s dnešným pohybom ľudí po svete môže byť problém.

V súvislosti s výskytom detskej obrny v susednej Ukrajine sa napríklad spomínalo, že zaočkovanosť proti tomuto ochoreniu na Slovensku v posledných rokoch klesla na hranicu 96,8 percenta. Čo sa stane, keď klesne pod 95 percent, čo je hranica tzv. kolektívnej imunity?
Ak poklesne zaočkovanosť pod hranicu, pod ktorou prestáva fungovať efekt kolektívnej imunity, prestanú byť chránení predovšetkým ľudia, ktorí z nejakého dôvodu nie sú chránení – nemohli byť zaočkovaní, nevytvorila sa u nich po očkovaní dostatočná imunita, majú poruchu imunity. Dôvodov môže byť hneď niekoľko a samozrejme medzi ne patrí aj odmietnutie očkovania. Ak takýto človek príde do kontaktu s infekciou, môže sa nakaziť a pri nedostatočnej kolektívnej imunite sa choroba môže rýchlo šíriť a môžu vznikať najprv lokálne, ale neskôr aj rozsiahlejšie epidémie. Ak by došlo k významnému poklesu zaočkovanosti proti poliomyelitíde a niekto by ju na Slovensko zavliekol, mohla by sa začať objavovať aj u nás. No myslím si, že to zatiaľ nehrozí.

Diskusia o očkovaní je veľmi živá v Česku, kde momentálne pracujete. Nedávno tam mal premiéru dokumentárny film Epidemie svobody, ktorý je o rodičoch žalujúcich štát za povinné očkovania. Český Senát zase navrhol, aby boli za neočkovanie v materských školách menšie sankcie – teda chcel zvoľnenie povinného očkovania. Čo vyvoláva tento odpor k očkovaniu? Prečo sa ho ľudia zrazu tak obávajú?
Odpor k očkovaniu siaha do čias Edwarda Jennera a jeho raných pokusov s prvou vakcínou proti kiahňam. Nie je to teda nič nové. Fakt, že to u nás vystupuje do popredia, je daný najmä spoločenskými zmenami. Rozšírenie internetu, zlepšovanie cudzojazyčnej gramotnosti, prechod z totality k demokratickej spoločnosti a podobne. To všetko sú rozhodne pozitívne zmeny, len k nim musíme získať aj dostatok ostražitosti a schopnosť kriticky hodnotiť, čo nám kto predkladá či tvrdí. Platí to nielen pre očkovanie, ale aj pre mnoho ďalších oblastí. Odporcovia očkovania často tvrdia, že tieto zmeny sa dejú preto, že sa k ľuďom konečne dostávajú informácie. Áno, dostáva sa k nim veľa vecí, ale faktami sa to nazvať nedá ani zďaleka. Na iracionálne obavy to však stačí.

Aké sú najčastejšie mýty o rizikách očkovania?
Evergreenom je rozhodne spájanie očkovania s autizmom. To, že očkovanie nespôsobuje autizmus ani diabetes či ďalšie choroby, ktorými ľudí strašia odporcovia očkovania, tzv. antivax, pravidelne znova a znova potvrdzujú nové štúdie.

Aké sú reálne nežiaduce účinky očkovaní? Hovorí sa o nich dostatočne? Vedia sa ľudia dostať k objektívnym informáciám o očkovaní?
Čo sa týka objektívnych informácií, k tým sa naozaj človek môže ľahko a rýchlo dopracovať, problémom zostáva, že ho pri hľadaní zavalia dezinformácie a nezmysly – preto platí zas a znova, že jediným riešením tejto situácie je schopnosť kritického myslenia. Čo sa týka reálnych nežiaducich účinkov, tie sa, samozrejme, vyskytujú a medzi najbežnejšie patria bolesť v mieste vpichu, začervenanie, horúčka či celkový pocit nevoľnosti. Z tých závažnejších to môže byť alergická reakcia až do obrazu anafylaktického šoku. Závažné nežiaduce účinky sú však ojedinelé.

Rôzne internetové fóra sú plné rád na liečbu ochorení pomocou tzv. MMS/CDS. O čo vlastne ide?
V poslednom čase aspoň na Facebooku skutočne takáto liečba letí. MMS je roztok chloritanu sodného zmiešaný najčastejšie s kyselinou citrónovou a CDS je priamo roztok oxidu chloričitého. V oboch prípadoch užívateľom ide práve o vypitie, inhalovanie alebo kúpanie sa v roztoku oxidu chloričitého. Táto látka je však dráždivá, toxická a nebezpečná, môže poškodiť sliznice a pri vypití spôsobiť aj rozvrat vo vnútornom prostredí organizmu. Môže sa to skončiť nevoľnosťou, ale aj pobytom v nemocnici. V kombinácii s presvedčením, že sa tým zbavujú parazitov a „detoxikujú“, to dáva obraz úplného pominutia zdravého rozumu.

Kto za tým stojí?
Túto metódu vymyslel Jim Humble, ktorý si založil aj vlastnú „MMS cirkev“, aby sa tak vyhol stíhaniu zo strany úradov verejného zdravotníctva. V československom internetovom éteri to propagujú hlavne skupiny na Facebooku plné ľudí pripravených poradiť od liečby akné až po liečbu metastázovaného karcinómu prsníka.

Niektorí túto látku prezývajú posmešne savo…
Ak chceme byť puntičkárski, tak o savo, samozrejme, nejde. Otázka však znie, či niečo také absurdné vôbec vyžaduje takú presnosť. Medzi pitím MMS/CDS a pitím sava napríklad ako liečby rakoviny totiž žiadny základný rozdiel nie je – oboje je nezmysel, oboje nemá žiadny pozitívny účinok a oboje vám môže ublížiť.

To sú všetky hlavné trendy?
Často sa objavuje spomínané presvedčenie o zaplavení tela parazitmi. Domáce pôrody takisto nie sú práve najbezpečnejšou módnou vlnou. Akékoľvek vyvolávanie iracionálneho strachu zo zdravotnej starostlivosti v ľuďoch v kombinácii s navádzaním na nezmyselné samoliečebné pokusy má potenciál poškodiť. Nemusíme pritom ani mať na mysli konkrétnu metódu. Na ohrozenie života môže stačiť strata vzácneho času.

Stretli ste sa s prípadmi, keď sa na vás obrátili príbuzní ľudí, ktorí sa sami liečia neúčinnými a nebezpečnými látkami a nedajú si poradiť? Čo treba vtedy robiť?
Zopár ľudí nám písalo v e-mailoch, chceli počuť náš názor. Prípadne sme nasmerovali ľudí k odborníkom, ktorí by im vedeli poradiť a riešiť ich zdravotné problémy. Univerzálna odpoveď neexistuje – dá sa len vysvetliť a argumentovať. Pacient je však vždy slobodný a má právo odmietnuť liečbu. Horšie však je, ak liečbu nielen odmieta, ale na jeho nešťastí sa ešte aj priživia podvodníci.

Aké sú motivácie propagovať takéto šarlatánske látky a postupy?
Pre tých, čo tieto informácie prijímajú, je dôvodom často beznádej – chytajú sa každej slamky, najmä pri veľmi vážnych ochoreniach. Prípadne je to nejaká negatívna skúsenosť so zdravotnou starostlivosťou, čo v našich končinách vôbec nemusí byť vzácny jav. Zo strany propagátorov ide najčastejšie o ťažký biznis, nájde sa však aj pár alternatívnych spasiteľov, čo to robia zo skutočného presvedčenia. No a dostatočne hrubá peňaženka značne uľahčuje sebapresviedčanie, že niekto koná niečo správne. Peniaze nesmrdia, to vieme už pár storočí.

V prípade, keď ide o biznis – na ktorých neúčinných či dokonca nebezpečných látkach sa najviac zarába?
Netrúfam si povedať, ktorá metóda viac vynáša. Homeopatia rozhodne pri pomere náklady/zisk patrí medzi veľmi výnosné odvetvia. Rovnako ako rôzne zappery a plazmové generátory – posedíte si pri plazmovej guli, ktorá vyzerá ako súčiastka z jadrovej elektrárne a s dobrým pocitom zaplatíte aj niekoľko desiatok eur za absolútne nič. Ceny MMS na internete takisto ukazujú, že ide o dobrý biznis.

Ľudia sa k “alternatívnym” liekom a postupom uchyľujú aj preto, lebo si myslia, že farmaceutické firmy pretláčajú rôzne lieky zase ako svoj biznis, hoci existujú účinnejšie a lacnejšie alternatívy. Nemôžu mať občas pravdu?
V praktikách výrobcov liekov a farmaceutických firiem naozaj existujú sporné a neetické praktiky, tieto sú však často iné ako to, čo si pod tým ľudia predstavujú.

Môžete uviesť príklad?
Napríklad skúmanie nového lieku oproti placebu, aj keď už existuje určitá účinná metóda. V takomto prípade by bolo správne skúmať nový liek v porovnaní s najlepšou v súčasnosti dostupnou terapiou a nie s placebom. O týchto praktikách písal napríklad známy britský lekár a publicista Ben Goldacre. Je správne o tom hovoriť, je správne tomu predchádzať, ale treba mať reálny pohľad, nie konšpiračne skreslený. Porovnávať rôznych alternatívnych liečiteľov a výrobcov týchto metód s farmaceutickými firmami je nereálne – ak by mali pre svoje produkty splniť to, čo musí nový liek, tak by dopodnikali.

Ľudia vidia obchodných zástupcov z farmaceutických firiem, ako neraz aj v ordinačných hodinách navštevujú lekárov a pretláčajú svoje produkty. Vzbudzuje to nedôveru. Nemali by sa aj vo vzťahu lekárov a farmaceutických firiem lepšie nastaviť etické hranice? Nepomohlo by to navrátiť dôveru v medicínu oproti šarlatánstvu?
To áno, a tieto pravidlá tu aj sú a nové vznikajú. Nejde však len o nastavovanie pravidiel. To, že nebudem v ordinačných hodinách s plnou čakárňou pacientov venovať čas obchodnému zástupcovi, by malo byť základnou profesionálnou etickou výbavou lekára bez toho, aby mu to niekto musel prikazovať, respektíve zakazovať.

Nie je niekedy chyba aj v lekároch, ktorí nekomunikujú s pacientom dostatočne o postupoch a podávaných liekoch?
Je.

Na Slovensku sa objavujú aj prípady, keď lekár pôsobí vo svojej ambulancii a po skončení ordinačných hodín v tých istých priestoroch pokračuje ako liečiteľ s využitím takzvanej alternatívnej medicíny. Takéto prípady tiež určite napomáhajú ľuďom veriť, že tradičný lekár nevyužíva všetky možnosti. Čo sa s tým dá robiť?
Niečo podobné ako uvedené pravidlá pre zástupcov farmaceutických firiem. Jednoducho nastaviť pravidlá. Na to však musí byť vôľa. V tom, čo opisujete, ide skôr o biznis ako o skutočné presvedčenie, a v takom prípade sa vôľa hľadá ťažko. Na Slovensku už nie je povinné členstvo v lekárskej komore a chýba aj nejaká iná inštancia, ktorá by takéto eticky sporné praktiky riešila.

Členstvo v lekárskej komore nie je povinné už jedenásť rokov, napriek niekoľkým snahám obnoviť ho na povinnej báze. Je obnovenie povinného členstva dobrým krokom? Alebo existujú nejaké alternatívy? Ako to napríklad funguje v Česku, kde momentálne pôsobíte?
Nemyslím si, že povinné členstvo automaticky situáciu vyrieši, to by si vyžadovalo komplexnejšie riešenie. O pozitívach povinného členstva by sa dalo polemizovať až podľa toho, ako by sa k tomu postavil rezort zdravotníctva, aby to nebolo samoúčelné. V Česku je členstvo povinné, takže členom komory som aj ja, zatiaľ pociťujem výhody v tom, že dostávam pravidelne informácie o odborných podujatiach. Možno prídu časom ďalšie.

Vy upozorňujete predovšetkým na postupy a produkty, ktoré sú nebezpečné alebo neúčinné, argumentujete vedeckými štúdiami. Určite to však nie je dostatočné, aby sa ľudia prestali sami ohrozovať šarlatánstvom. Čo si myslíte, že by pomohlo celospoločensky?
Kritické myslenie, zlepšovanie schopností práce s informáciami a ich zdrojmi. To sú univerzálne veci, prospeli by vo viacerých oblastiach života.

Od vzniku portálu ste aj pod paľbou kritiky zástancov “alternatívnej medicíny” či odporcov očkovaní. Určite ste na túto tému viedli nespočetné množstvo diskusií. Presvedčil vás niekedy niekto z tábora odporcov faktami?
Nepamätám si, žeby niekto vedeckými faktami obhájil niektorú z tých vecí, o ktorých sme písali, respektíve ich kritizovali. Nehovoriac o tom, že ak je niečo vedecky obhájené ako účinné a využiteľné, nejde už potom o alternatívu, ide o vedecky podloženú medicínu. O tom je práve slogan v hlavičke našej stránky.

Obohatil vás teda ktosi ako mladého lekára o nové poznanie?
Niekedy sa stáva, že diskutujúci nás upozorní na ďalší dôležitý fakt, prípadne ho doplní. Čo sa týka poučenia, dalo mi to veľa. Hlavne to, ako veľmi dôležité a prínosné je pacientovi vysvetliť, prečo sa s ním niečo bude diať a čo to bude. Či už operácia, nejaká liečba, vyšetrenie a podobne. Aký to má zmysel, čo od toho očakávame my a čo môže očakávať on. Overujem si túto skúsenosť takmer denne.

Veda však napreduje, nebojíte sa, že môžete dnes odmietnuť niečo, čo sa v budúcnosti preukáže ako účinné? Alebo naopak, že podporujete medicínske postupy, ktoré iní kritizujú, a ktoré sa neskôr ukážu ako nesprávne? Veď aj lobotómia bola kedysi uznávaný medicínsky postup…
Je to častá otázka, tu sa však treba bližšie pozrieť na to, čo, respektíve ako píšeme. Naše články nespočívajú v tom, že by sme ukazovali na drobné nepresnosti či ešte neoverené a potenciálne teórie. Zameriavame sa a píšeme o veciach, ktoré odporujú úplne najzákladnejším princípom fungovania tela alebo lekárskej vedy. Napríklad, ak niekto tvrdí, že rakovina sú „zapuzdrené parazity“, tak jednoducho odporuje základnej realite, ktorá sa ukáže pri pohľade do mikroskopu. Ak už prebehli desiatky štúdií či metaanalýz, že niečo je neúčinné, je nezmyslom stále sa o to opierať a tvrdiť, že je to niečo viac ako len placebo. Prípadne poukazujeme na chybu v uvažovaní – ak nejaká látka v skúmavke likviduje nádorové bunky, nemôžeme zatiaľ povedať, že lieči rakovinu, to bez ďalších výskumov nejde.

Ako by podľa vás mala vyzerať moderná diskusia o medicíne, liekoch a postupoch hodná 21. storočia, do ktorej by bola nejakým spôsobom zahrnutá aj verejnosť?
Určite treba začať od informačnej gramotnosti, myslím si, že by sa mala zaradiť do bežnej výučby mladých ľudí. Treba viac osvety, aby sa laici orientovali v tom, čo vlastne medicína umožňuje. To platí aj pre odborníkov, ktorí sa výskumu venujú. Nie je na to ľahká odpoveď, dúfam však, že aj naša stránka k tomu trochu prispieva.

Kto všetko sa dnes na fungovaní portálu podieľa? Je to len aktivita popri práci, štúdiu?
V súčasnosti je väčšina z nás už po škole, takže to robíme popri práci. Kolektív sa od založenia veľmi nezmenil. Tím tvorí asi sedem lekárov, pracujúcich v rôznych odvetviach klinickej medicíny alebo výskumu, jedna farmaceutka vo výskume a dvaja študenti. Času je málo, ale táto naša aktivita je jednoducho naše hoby, venujeme sa tomu, keď je priestor, chuť.

Portál ste spustili v roku 2013. Zmenilo sa odvtedy niečo na zdieľaní medicínskych nezmyslov na internete?
Niektoré témy sú už menej populárne, iné zase vystúpili do popredia. Ale môže to byť len môj dojem, netrúfam si odhadnúť, či množstvo klesá, alebo stúpa. Je pravda, že sa problematike začínajú viac venovať médiá aj oficiálne inštitúcie.

Na začiatku ste upozorňovali aj na dosť nepresné články z tradičných médiách. Zmenil sa aspoň trochu prístup novinárov a preverujú si lepšie informácie z medicínskeho prostredia?
To závisí od periodika, aspoň taký je môj dojem. Za tie dva roky však viacero denníkov a týždenníkov vydalo veľmi dobré články alebo reportáže k tejto problematike, čo ma teší.