Lebo čokoľvek poviete, môže byť použité proti vám. Asi v tomto duchu vyznievajú všetky osvedčené rady, tipy a návody, ako šetrne komunikovať s osobou toho času samodruhou.
Nepoukazovať na tvar a rozmery brucha, oblúkom sa vyhnúť otázkam o rozpočte, zásadne nekritizovať výber mena a ani náznakom nespomenúť, že to bude asi pekná drina. To všetko môže totiž rozhodiť hormónmi zmietanú ťarchavú ženu. Ja len doplním, že prípustné nie sú ani zaužívané frázy typu “hlavne nech je zdravé”. Jednak sú otrepané, a po druhé, určite neprospejú budúcej matke, ktorá nemá na zdravie svojho potomka práve ružové vyhliadky. No nie?
Takže, zrátané a podčiarknuté, jediná bezpečná komunikácia voči tehotnej je snáď len nemý pozdrav z druhej strany ulice. Neutrálny a neosobný. Ale len ak skutočne veríte, že všetky tehotné ženy sú tragicky precitlivené na vonkajšie podnety a absolútne neschopné povzniesť sa nad reči ostatných.
Ja tomu neverím. Možno aj preto, že patrím do inej kategórie tehotných žien. Takzvaný druhý level. Patrím k tým, ktoré denne tlačia kočiar plný dieťaťa a nákupov, naháňajú sa na ihrisku, preliezajú detské tunely, cestujú MHD (aj) preto, že za volant sa už nevpracú, nikto im nezakazuje pracovať a sú vďačné za každý deň bez kopanca do brucha pri prebaľovaní. O žiadnej precitlivenosti na poznámky okolia nemôže byť reč, pretože oceňujú akúkoľvek konverzáciu s človekom schopným utvoriť rozvité súvetie.
Keď ľudia prechádzajú pohľadom z môjho brucha na existujúceho potomka, ktorého vek sa stále udáva v mesiacoch, darí sa im tváriť veselo. Ale po informácii, že brucho obsahuje viac ako jedno dieťa, obdivným výkrikom už iba ťažko maskujú úprimné zdesenie. A vravia, že ma vraj obdivujú. Tomu zdeseniu sa nečudujem. Veď tri deti v dnešnej dobe majú podľa štatistík už len rómovia a hipisáci. Sama seba vtedy v duchu uistím, že všetko bude v poriadku. Že sa naozaj doma nezbláznime a ani si nebudeme musieť začať privyrábať zberom kanálových poklopov. Ale obdivovať ma naozaj netreba, nie je predsa za čo.
Naopak, môj obdiv patrí ľuďom, ktorí okrem múdrych prognóz skrývajú v talóne aj iné kvality, nezaťažené lifiestylovými radami z materských portálov. Susedom, ktorí kvôli mne z vlastnej iniciatívy vypratali staré rárohy z kočikárne, aby som tam zmestila tie svoje. Kamarátkam, ochotným a vďačne poskytujúcim pomoc v akejkoľvek forme. Známym čakajúcim na telefóne, aby ma mohli zaviezť do nemocnice, keď práve nebudem mať nikoho nablízku. Rodine a manželovi za možné aj nemožné. Ale aj mojej starej mame, za jej úprimnú radosť v očiach a rovnako úprimné slová: “Holubička moja, tak toto ti nezávidím.”
Autor: Lenka Bajzíková
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
