Tmavé, hmlisté a studené uličky okolo gymnázia na Poštovej ulici rozprávajú príbeh o cukrárni, kde nejden človek zablúdil. Tá cukráreň skrýva mnoho tajomstiev. Okrem iného aj príbeh o jednej raňajkárni.
Dnešný príbeh mi rozrpával jeden pán.
Kedysi dávno som chodieval na gymnázium hneď oproti Aide, ktorú pozná nejeden Košičan. Nemám na mysli bývalú Andrásiho cukráreň, ale starú Aidu na Poštovej ulici. Boli sme dobrá trieda. S chalanmi sme chodievali hrať futbal, kde sme nadávali všetkými nadávkami sveta. Baby mali najkrajšie sukne a hlavne, keď si jedna dala vlasy do copy, nebol som schopný premýšľať o výklade kantora.
Časom sme sa stretli v mestskom parku. Chodievali sme spolu bicyklovať. Chlapi smeli len v jednej dráhe, dievčatá v druhej. Boli niektoré miesta, kde sme sa stretli spoločne. Uznávam, že práve v tom čase sa mi náhodou roztrhala reťaz a ja som si rozbil papuľu presne pred jej úsmevom. Asi po ôsmom robití gamby som ju teda pozval do cukrárne. Potom sme párkrát šli navštíviť jednu budovu a neskôr sa vzali. (Maďari tej budove hovoria Szinház.) Ale o nej inokedy.
Mal som jedného spolužiaka, ktorý sa volal Gyula. Ten chlapec si nosil vlastné mydlo, mal najlepšiu desiatu v celom meste a stále sa každému srdečne pozdravil. Zo všetkých kamarátov, ktorých som v živote mal, on jediný mi ukázal ako sa správať ako skutočný gavalier.
Raz sme písali písomku z literatúry. Neučil som sa nič, vlastne ani on. Napísal mi na papier, že nevie nič a či si nechcem s ním zahrať lodičky. Dostali sme obaja veľmi peknú známku, ale učiteľ nám vzal aj lodičkový papier. Dodnes neviem, kto vyhral a tak rád by som sa k tomu rukopisu dostal.
Mal rád históriu a vyžíval sa v historických perličkách. Raz som odpovedal z dejín Košíc. Mal som hovoriť o tom, v čom bol rok 1622 známy. Vyučujúca chcela počuť o jednej svadbe. (A to som nevedel ani to, že ženích bol Gábor a nevesta Katarína.) Stavovské povstania mi teda išli.
Nikdy som nebol na veľké partie, skôr som mával pár kamarátov. Verím dodnes tomu, že každý človek má mnoho parťákov počas života. Je to kamarát, ktorému viac dôverujete. Gyula mal v sebe ten dar. Vždy ma čakal po škole, chodievali sme k jeho babke do Krásnej. Hrávali sme spolu guľôčky a rozprávali sme si o dievčatách. Viac sme si vymýšľali hovadiny, ako mali realitu.
Ono na tom rozprávaní a spoločnom snívaní (našťastie každý o tej svojej) o dievčatách bolo niečo úžasné. Rozvíjali sme si fantáziu. Raz som mu hovoril, že som šiel v električke a pri divadle nastúpil revízor. Prišiel k môjmu objektu záujmu a chcel jej dať pokutu. Ja som mu povedal také veci, že ju nechal ísť a dával si na mňa pozor.
Isteže vedel, že si vymýšľam. On mi raz hovoril, že bol s jednou slečnou pod Rákocziho rozhľadňou. Vraj prišiel medveď a vystrašil ich. On ju vzal do náručia a utekal hore na rozhľadňu, aby ju zachránil.
Mal tie najlepšie desiaty, ktoré som mal možnosť ochutnať. Raz mal v chlebe vajíčko so slaninou a k tomu kopec šalátu. Inokedy zákusky, alebo hemendex a kyslé uhorky. Nosil občas do školy aj slané pirohy či chlieb s košickou šunkou osolenou až z prešovského Solivaru.
Jeho rodičia mali raňajkáreň. Bola to klasická raňajkáreň, kde na obed ponúkali ten najlepší perkelt v celom meste. Ráno to bola raňajkáreň, na obed si tam ľudia chodili napchať bruchá dobrotami a večer vám zabalili všakovaké dobroty. Voňalo to dymom z guláša, párkami, tým najlepším maslom. Čo by to bola za raňajkáreň bez horúcej kávy, kde syčal biely dym.
Apu mi kedysi vravievali, že tam chodil. Išiel ráno do práce a tak si tam doprial voňavé, škvarkové pagáče. Z práce tam chodili na obed, kde cítili slaninu a večer nám nosil všelijaké slovenské alebo maďarské dobroty.
Ja sa vám priznám, že som raňajkáreň na Mäsiarskej ulici nikdy nenavštívil. Bol som príliš malý a dobroty mi nosieval Gyula priamo na podnose.
Zo školy sme odišli. Museli sme sa odsťahovať preč, pretože apu dostal lepší flek. Odišli sme až do Prešporku. Rodičia nás vodili do raňajkárne tam, ale my sme to tam nemali radi. Prečo? Pretože tam nemali Gyulu.
A tak čas plynul a plynul. Vychodil som technický inštitút a promoval som za inžimíra. Oženil som sa so svojou spolužiačkou, ktorá čas od času chodievala do Košíc. (Áno, bolo to s tou, kvôli ktorej som si roztrepal pysky.)
Jedného dňa som si povedal, že ju prekvapím. A tak som došiel do svojho rodného mesta. Vystúpil som z vlaku a prešiel som sa po Mlynskej ulici. To bolo spomienok. Ako sme sa tam nahrali so šibalmi. Schovávačky sme hrali. I jeden zbojník prešiel celú Hlavnú ulicu pešo, aby ho nenašli a dodnes mu na to neprišli.
Dostal som sa na Mäsiarsku ulicu ráno okolo siedmej hodiny. Uvidel som tam raňajkáreň a šiel tam. Ono to ešte existuje? V tom čase mali nejaké zabíjačkové hody, takže som sa napchal škvarkami, huspeninou, slaninou, ochutnal som i čerstvo napečený chlieb. Cítil som sa trošku ako môj tato kedysi pred rokmi.
„Dúfam, mladý muž, že ochutnáte aj zabíjačkový guláš. A takisto predpokladám, že o stavovských povstaniach už viete trošku viac. Aspoň o tých, čo sa dotýkali Košíc.“ riekol nejaký hlas, čo som nepočul vyše dvadsať rokov. Bol to Gyula. Ja neviem, ale keď stretnete niekoho, koho ste tak dlho nevideli, úsmevy na seba vám neodídu.
Bol som v úžase. Toľko som chcel tomu darebákovi povedať, aspoň mu povedať, že som si vzal spolužiačku. Ale ona mu o mne povedala. Chcela mi dať darček k narodeninám. (Tak prekvapila ona mňa.) I ostal som na obed, prišla aj drahá. Vraj vedela, kde budem. A tak sme sa všetci traja začali po toľkých rokoch o niečom začali zhovárať.
Autor: Martin Šuraba
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
