Moja obľúbená veta. Spravila som si z nej experiment, že ako ľudia v tomto našom ,,štáte dánskom“ reagujú na jednoduchú prosbu o pomoc. Začalo to pred 4 rokmi oficiálne, neoficiálne pred 5 a naozaj možno pred 7 či pred 27, no kto vie? Ruky nefungovali tak, ako mali. Výsledok? Reumatoidná artritída (RA). Áno, tá choroba, ktorá sa týka len starých ľudí a ktorú som vôbec nemala dostať, lebo som sa nespočetnekrát popŕhlila. Ach, milujem stereotypy 
Od strastiplného začiatku, kedy bola bolesť v celom tele, sa postupne človek naučil a zistil, že čo a ako. Aj to, že pravdepodobne veci už nikdy nebudú na 100% ako pred tým. Teraz, s odstupom času môžem povedať, že naozaj nie sú ako pred tým, sú lepšie Nepoviem, že zrazu ma osvietilo a stal sa zo mňa ideál chodiacej dokonalej bytosti, od ktorej by ste sa mohli učiť, to ťažko. Veď sa poznám. Ale keby som si mala vybrať, či ju budem mať alebo nebudem…asi po dlhom zvažovaní poviem, že meniť nič nechcem. Reuma je taká schizofrenická kamoška, ale ako vieme, kamošov máme radi aj s ich chybami. Raz je bolestivá a stuhnutá, ale omnoho častejšie je prítomná len tak, aby sa nepovedalo, nezabudlo na to, že človek má ruku, či nohu. Stále si myslím, že je to lepšie ako migréna.. Veď hlavu máme všetci s RA v poriadku a to, že nebudeme mať prácu, pri ktorej stojíme denne na nohách, že nebudeme sťahovať nový gauč, lebo je to nad naše sily, alebo si možno niekedy nedokážeme otvoriť fľašu? A čo? Veď veľká väčšina ľudí okolo nás to dokáže, tak prečo nepoprosiť o pomoc?
Pomoc
To je to, čo možno reuma najviac naučí. Vypýtať si ju. Nielen od tých naokolo, ale najmä od seba samej. Komunikovať so sebou, nech to znie akokoľvek divoko, je nesmierne dôležité. Počúvať sa, poznať svoje telo, ale aj dušu. Naučiť sa, že nie je hanba, že možno práve dnes je blbý deň a to znamená, že nejdete na dlhú prechádzku cez celú Bratislavu, že energiu, ktorú by ste minuli na vysávanie či žehlenie, miniete radšej na prípravu obedu, alebo že možno radšej celý deň nevstanete z postele.. A veď čo? Koľkí ľudia nevstanú z postele, či nerobia veci, ktoré by sme my chceli len preto, že sa im nechce? Tu nejde o porovnávanie sa a hľadanie toho, kto je na tom celom ešte horšie, ale skôr o to ,,nezblázniť sa z reumy“. My reumatici síce môžeme mať pocit, že nám veľa vecí uteká, lebo beh nie je naša silná stránka (vďaka Ti RA, beh ma nikdy nebavil, teraz je to ,,oficiálne“). Na druhej strane, mňa by bežať za ,,niečím“ asi v podstate nič nedonútilo. Nie som lemra, alebo možno som, taká latentná, ale myslím si, že všetko, čo človek naozaj chce, nejakým spôsobom dokáže dosiahnuť a prispôsobiť si podmienky, aby sa mu žilo ľahšie. Reuma je hlavne príležitosť pozrieť sa do svojho vnútra. Toto sa však v letáčikoch k ,,diagnóze“ nedočítate. Prečo? Žiaľ neviem, ale možno sa raz aj k takým informáciám dopracuje človek, na ktorého bola čerstvo vychŕlená diagnóza a nevie kudy kam. Veď imunitný systém sa obrátil proti nám samotným, nie je predsa možné, aby sme na to nedokázali mať vplyv. Klasická medicína odpoveď na príčinu vzniku tohto ochorenia nepozná, o to viac, keď je druhov reum niekoľko desiatok. Vďaka za tých pár osvietených lekárov, ktorí sa na pacienta nepozerajú len skrz krvné výsledky, ale zaujímajú sa aj o viac, o jeho pozadie, povahu, ako reaguje na veci a pod. Nazvite si to, ako chcete, alternatívna medicína, východný prístup, šarlatánstvo, mladícka hlúposť. Ale pozrieť sa do svojho vnútra a pátrať po príčinách, môže byť skutočne veľmi oslobodzujúce. Možno ani netreba pátrať po niečom konkrétnom a všetko dookola analyzovať, možno sa stačí otvoriť samému sebe a dovoliť si spoznávať sa. Stojí to zato.
Ale čo tá fľaša?
Fľaša je len príklad, môj najobľúbenejší. Dlhé predlhé mesiace to bola však bežná nutnosť. Aká banalita, keď ste smädní, tak sa napijete. Spomínam si na moment, keď som takmer umrela od smädu, no našťastie bol obchod nablízku. Hrdo s fľašou v ruke som vyšla z neho a uhm…zase mi to nejde, moje problematické miesto, kĺbiky ruky nedovolili otočiť vrchnáčikom ani o milimeter. Čo teraz? A prišlo to… tak asi teda niekoho poprosím o pomoc. Myslím, že s prosbou o pomoc pri takýchto banalitách, niečo podať atď. som nikdy nemala problém, no teraz to bol taký blok. Nie kvôli strachu z oslovenia cudzieho, ale práve zo strachu konfrontovať sa s tým, že tak banálnu vec zrazu nedokážem a neviem s tým nič spraviť. Ale tak prekonala som sa dospela som k zisteniu, že to vôbec nie je tragédia. Časom som okrem otázky: ,,Prosím, otvoril by si mi fľašu?“ dodala, že ja si ju nedokážem otvoriť. Upgradnutie mojej prosby vyvolalo nové výrazy na tvárach neznámych pomocníčkov. Skôr nechápavé, že veď to je len fľaša… hej fľaša… taká jednoduchá vec… raz som si ju neotvorila a tak som čakala 2 hodiny na kamošku, kým príde a ja sa konečne napijem z vysneného džúsu. Mohla som nosiť so sebou otváratko na fľaše, ktoré naozaj uľahčuje tento boj, no akosi som si ho vždy zabudla doma. A možno som to časom začala robiť aj úmyselne, lebo ma tento môj súkromný experiment začal náramne baviť. Koľko nápomocných ľudí som objavila a možno to mnohí z nich o sebe ani nevedeli Asi nie som klasická bytosť s RA, ani ňou nechcem byť, ale pravdepodobne som ňou bola. Sebaľútosť a hľadanie vinníka je lákavá voľnočasová aktivita aj zabaví na chvíľku, no lepšie je možno radšej pohnúť niečím vo vnútri. To prináša viac a neprestáva baviť nikdy.
Mesiac zvyšovania povedomia o RA
A čo som tým chcela povedať? Len toľko, že je mesiac zvyšovania povedomia o RA, aj keď nie oficiálne v SR, ale to vôbec nevadí. Keď sa pozriete bližšie na svoje okolie, určite tam nájdete niekoho, kto má tiež kamošku v podobe nejakej autoimunitnej choroby. A možno nenájdete, ale osloví vás niekto s prosbou otvoriť fľašu, uvoľniť sedadlo v buse, či čokoľvek iné. Už len tým, že to neofrflete, ale pomôžete, zlepšujete život ľuďom, ktorí okrem bežných kariet, držia v rukách aj jedného čierneho Petra.
PS: Ak ma stretnete na zastávke, rada vám tú fľašu otvorím.
Autor: Katarína Gešková
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
