Je prvoradou úlohou psychoterapeuta, lekára alebo iných zdravotníckych pracovníkov pomáhať alebo neškodiť?
Takže napriek tomu, že depresia je afektívna porucha (symptóm), súčasné psychologické poznatky poukazujú na to, že je do veľkej miery spojená aj s našimi kognitívnymi schopnosťami (akými sú napr. myslenie, vnímanie alebo pozornosť). Niektoré psychologické školy dokonca tvrdia, že pri depresii sú poruchy myslenia tie primárne, tzn. že práve oni zapríčiňujú sekundárne poruchy nálady a motivácie, a preto keď „napravíme“ naše myslenie, zlepšíme aj naše emocionálne prežívanie. A to považujem za omnoho zmysluplnejší výklad, ktorý reflektuje skutočnosť.
Čo som tým však chcel povedať? Najmä to, že problematika duševných porúch je veľmi komplexná, a preto k nim nesmieme pristupovať zjednodušujúco, pričom je to spôsobené najmä tým, že:
- naše myslenie a vzorce správania – teda našu osobnosť, si utvárame celý náš život – nehovoriac ešte o tom, že každý z nás máme určité biologické predispozície správať sa určitým spôsobom.
- ľudia sú rozmanitý, každý sme jedinečný a všetci prežívame svoje bytie odlišne – individuálne.
Preto v psychológií neexistujú zákonitosti (i keď sa o ich vytvorenie snažili) tzn. že keď spravíte toto a toto, tak to automaticky nemusí viesť k tomuto a tomuto. Človek nie je stroj. Preto je aj veľmi zjednodušujúce očakávať, že rozveselením ovplyvníme dlhotrvajúcejšie depresívne stavy.
Je preto nesmierne dôležité pristupovať k hocijakým poruchám komplexne – v celej šírke ich závažnosti. Musíme presne určiť príčiny, zhodnotiť subjektívne chápanie a prežívanie klienta a taktiež je potrebné rátať s dôležitosťou dlhotrvajúcejšej intervencie. Pretože tak isto, ako sa obézny človek nestal obéznym obyčajným mávnutím čarovného prútika, tak sa ani depresívny človek (väčšinou) nestal depresívnym, len tak z ničoho nič. A s tým súvisí aj tá dôležitá téma nápravy. Pretože presne tak isto, ako keď sa obézny človek sťažuje na svoju váhu, je nesmierne dôležité aby aj klient:
- pochopil závažnosť a komplexnosť stavu, v ktorom sa nachádza;
- prejavil vlastnú iniciatívu k zmene a prevzal zodpovednosť za svoj stav;
- uvedomil si, že tak isto ako nenabral tie „kilá“ (vzorce správania) mávnutím čarovného prútika, tak sa ich ani nezbaví mávnutím čarovného prútika.
Proces získavania maladaptivity je dlhotrvajúci, tak isto ako proces psychoterapie.
Takže aké sú základné úlohy psychoterapeuta alebo zdravotníckych pracovníkov? Podľa môjho názoru je zásada Primum nihil nocere dostatočná, v tom ponímaní, že je nevyhnutnou a bazálnou podmienkou akejkoľvek terapie. Pretože nezbavuje klienta vlastnej zodpovednosti za svoj stav a nezaväzuje zdravotníka k tomu, aby preberal zodpovednosť za stav svojho klienta. A to je obzvlášť dôležité pri psychických poruchách. Táto zásada však zároveň zaväzuje zdravotníka k tomu, aby tu bol za každých okolností pre druhých, a nikdy, podotýkam nikdy, nezhoršil stav svojho klienta – pacienta. Pričom spoločnou prácou – zdravotník ako odborník so skúsenosťami a klient ako nositeľ zodpovednosti a aktivity – dokážu zmeniť (alebo aspoň zmierniť) negatívne aspekty porúch.
Na záver by som ešte rád zdôraznil, že psychoterapia je náročný proces, v rámci ktorého sa častokrát dostávajú na povrch veľmi závažné, hlboké a traumatizujúce zážitky alebo skutočnosti, pričom u klientov je celkom bežné, že sa po ich odhalení objavia depresívne stavy. Tie však netreba brať ako dôvod k skončeniu terapie alebo zanevretiu na život. Treba ich brať ako úplne prirodzený spôsob vysporiadavania sa so závažnými skutočnosťami, ktorý nás ma upozorniť na závažnosť určitého problému a nutnosť ho konštruktívne riešiť.
Autor: Rastislav Letnický
Zdroj: projektn.sk
Foto: projektn.sk
