Jej detská lekárka bola teta a vyšetrovala ju doma. Napriek tomu k nej mala rešpekt. “Doteraz si pamätám, ako mi prekážal studený fonendoskop na tele. Mala som z toho zimomriavky,” spomína detská lekárka MUDr. Anna Popracová.
Prečo práve pediatria? Túžba, náhoda, alebo to tak skrátka vyšlo?
Bola to náhoda. V čase, kedy som študovala, delili sme sa na všeobecných lekárov, stomatológov a pediatrov. Pôvodne som chcela byť gynekologička-pôrodníčka a priznám sa, bola som dosť sklamaná, keď mi prišiel papier o prijatí na pediatriu. Teraz som naopak, veľmi rada.
Nikdy ste nemali krízu? Nevraveli ste si v začiatkoch, že tie deti nezvládnete? Že neviete, ako na ne?
Nie. Dlho robím na obvode, kam mi bývalí pacienti nosia svoje deti. Prichádzam tým pádom do kontaktu s tými istými ľuďmi a dokážem ich už odhadnúť. Viem, čo im môžem povedať, ku komu byť radšej extrémne slušná, u koho si môžem dovoliť aj zažartovať, pretože viem, že sa neurazí.
Tvrdia to tréneri, zubári aj kaderníci. Najhoršie sa vraj pracuje s deťmi. Potvrdíte to tiež?
S každým dieťaťom sa dá dohodnúť. Horšie sú už mamičky, ktoré majú naštudované informácie z internetu. Dogmy dospelých sú niekedy nepriestreľné.
Prednedávnom kolovalo na facebooku video s lekárom, ktorý robil rôzne “šašoviny”, aby sa jeho malý pacient, ktorého išiel očkovať, nerozplakal. Videli ste to?
Videla som to. Bolo to vtipné, ale lekár musí pri očkovaní predtým, ako vpichne očkovaciu látku, spraviť kontrolu možnej aspirácie, čo pri takých pohyboch nie je možné. Sestrička musí dieťaťu končatinu fixovať, pretože keď mi pohne nohou, zakrivím ihlu a nemusím správne zaočkovať, keď som v žile. A to pri tom šaškovaní lekár nemá šancu. Je to zavádzajúce video, hoci vyzerá to perfektne. Som schopná to urobiť, ale chcem sa vyhnúť následkom, pretože stať sa môže hocičo.
Tiež ste si našli spôsob, ako deti zaujať? Pretože predpokladám, že tá injekcia je stále najväčším strašiakom pre väčšinu detí.
Malé deti nevedia, že ich idem očkovať a s každým dieťaťom od dvoch rokov vyššie sa dá dohodnúť. Najhoršie je, keď počujem matku z čakárne, ako hovorí dieťaťu: “Neboj sa, nebudeme pichať.” A ja už vyťahujem ihlu. Je to o dôvere. Ak dieťaťu vysvetlím, ako má podržať ruku, väčšinou sa dohodneme.
Stretli ste sa už s rodičmi, ktorí to vyslovene preháňali? Povedzme, že preferovali, resp. uznávali len alternatívnu medicínu?
Ja mám alternatívnu medicínu rada – ale keď je doplnková. Nič, čo zaváňa fanatizmom, nie je dobré. Stretla som sa s rodičmi, ktorí odmietali liečbu, alebo opačne, nepáčilo sa im, ak som im navrhla alternatívu, napríklad homeopatiu, fytoterapiu, Bachovu kvetovú terapiu. Názory sa rôznia. Každopádne, nesúhlasím s tým, ak sa pacient nerieši ako celok. Ak má angínu a viem, že okrem toho duševne trpí, nemôžem si povedať, že sa ma to netýka.
V ostatnom čase sa na internete vyrojili články, hanlivo sa označujú ako “šarlatánske”. Šesť krokov, ako zabiť dieťa a podobne. Lepok je vraj zabijak číslo jeden, mlieko je “mŕtvy blast bez živín”, mäso ničí telo, biely cukor poškodzuje mozog. Čo si o tom myslíte?
Keď je človek priam posadnutý myšlienkou zdravo jesť a študuje všetky zloženia stravy, ktorú prijíma, prechádza to do patológie. Táto diagnóza sa nazýva ortorexia. Dnešná doba je pre mladé matky veľmi ťažká, lebo sú zavalené množstvom informácií. Je fajn, že ich máme toľko, ale tým pádom je ťažké vybrať si tie správne. Matky sú valcované strachom a zlými informáciami a prepadávajú zbytočnej panike a strachu. Nepoužívajú “zdravý sedliacky rozum”.
Jesť, čo naše staré mamky jedli a prežili…
Presne! Samozrejme, že nebudem schvaľovať fast food. To rozhodne nie. Ale dieťa, ktoré je vo vývoji, predsa nemôže byť na vegánskej strave. Schvaľujem zdravý stred a hlavne bez strachu. Ja osobne si radšej dám bez výčitiek svedomia rezeň – pravdaže, nezjem ich päť, ale jeden a k tomu šalát. Určite mi to chutí viac ako zrnová kaša. Hoci nič proti nej nemám!
Vyšetrujete aj vlastné deti, manžela, predtým matku. Aké to je? Lekári nemajú v láske vyšetrovať a liečiť príbuzenstvo. Prečo?
Lebo cítime absolútnu zodpovednosť. Párkrát som brala krv mame alebo manželovi. Myslím si, že pichať viem, no im som vždy zobrala krv zle, pretože som bola v napätí. Určite je to správne, ak to robí radšej niekto iný. Mal by tam byť odstup.
Sú dnešné deti iné ako tie pred tridsiatimi rokmi?
Určite. Menia sa kvôli tomu, že prostredie sa mení. Keď som začínala, nebol počítač ani mobil. Život detí sa odohrával vonku na ulici. Vedeli sa zahrať loptové hry, mali oveľa viac pohybu. Dnešné deti žijú vo virtuálnom svete. Kto nemá dosť kamarátov na facebooku, je v spoločnosti lúzer. Zmenil sa aj prístup lekára. Predtým to bolo veľmi anonymné. Dnes na každé očkovanie príde dieťa s rodičom, aby vedel, čo očkujem a prečo. Keď som začínala, jeden deň v týždni som bola tzv. školská lekárka. Trieda napochodovala do telocvične, tam sa mi deti posadili ako lastovičky a ja som ich jedno po druhom očkovala. Prišli domov a rodičia ani netušili a neriešili, čo bolo a či majú nejaké bočné prejavy. Dnes sú rodičia už vopred naladení skôr negatívne a neberú do úvahy benefit očkovania.
A v čom robia zásadnú chybu vo výchove?
Ak nejdú dieťaťu príkladom. Keď chcú, aby sa hýbalo, aj oni by sa mali hýbať. Lenže oni si po celom dni v práci sadnú unavení pred televízor. Nemôžeme žiadať od dieťaťa to, čo my nerobíme. Zákonite sa postaví na odpor.
Akí sú Slováci pacienti? Opatrní? Nároční? Plní strachu?
Sú extrémne nároční. Povedia “mesiac som čakal na vyšetrenie”, no poznám zdravotníctvo v krajinách, na ktoré pozeráme s obdivom a viem, že napríklad v Londýne by na také vyšetrenie čakali trištvrte roka až rok. Je tu prežitok zo socializmu, stále dominuje predstava, že všetko je zadarmo a všetko je pre nás.
Na všetko sa sťažujeme a keď sa nám nepolepší, za všetko môže lekár…
Lekár s pacientom by mali problém riešiť ruka v ruke. Pacient predsa nemôže chcieť od lekára, aby zaňho všetko zariadil. Nevedie správnu životosprávu, fajčí, je obézny a keď má nejaké komplikácie, čaká od lekára, že o týždeň bude zdravý. Nikto nie je za nič zodpovedný a všetko sa presúva na doktora. Ale nikto sa neopýta, čo som pre to urobil ja. A to je chyba.
Dnešná doba dala vďaka internetu pacientom aj možnosť lekára ohodnotiť. Sledujete občas svoje referencie? Zaujíma vás vaše hodnotenie?
Pozerala som sa a bola som aj prekvapená. Samozrejme, vítam, že pacienti majú takúto možnosť, no netreba zabúdať na to, že lekár sa nemá šancu brániť. Ak niekto odo mňa odíde nahnevaný, lebo som mu nesadla a napíše negatívny ohlas, môžem nad tým iba mávnuť rukou. V dnešnej dobe je hon na čarodejnice práve na lekárov a učiteľov, čo nie je dobré.
V zmysle, že na nich majú ľudia veľké nároky a priveľmi ich kritizujú?
Áno. Keď ja napríklad budem stavať dom a privolám si statika, môžem mu jedine veriť, pretože tomu nerozumiem. Nedovolím si ho kritizovať. Ku mne príde pacient a povie, že si to “naštudoval”. On si to môže jedine prečítať, nie naštudovať. Vyrojila sa kopa rodičov, ktorí “všetkému rozumejú” a “všetko ovládajú”. Vzťah lekár-pacient by mal byť založený na dôvere a keď ju pacient nemá, komunikácia medzi nimi bude úplne zbytočná.
Sú choroby, s ktorými ste za socializmu neprichádzali do styku? Alebo aspoň nie v takej miere?
Bežný chlebík ambulantného lekára boli kedysi časté zápaly stredného ucha. No odkedy sa očkujú určité očkovacie látky, svoje tri otoskopy prakticky nepotrebujem. Dnes je veľa ochorení z kolektívu. Sople, pokašliavanie, zvýšené teploty. Prináša to nervozitu – dieťa je stále choré, rodičia vyčerpaní. Novinkou, ktorá je tu ostatných pätnásť rokov, je ochorenie z Vietnamu, tzv. “ruka, ústa noha” a tým, že sa s malými deťmi veľa cestuje, je dosť možné, že prídu ochorenia, ktoré sme tu doteraz nemali.
Aj autizmus je oveľa rozšírenejší. S čím to podľa vás súvisí?
To nevie nikto. Autista bol vraj aj Mozart, Leonardo da Vinci či Einstein. Vždy bol na dedine nejaký Ďuro, Jožo alebo Fero, ktorý pásol kravy a bol iný. Nevieme povedať, či náhodou nebol autista. Je pravda, že počet autistov rapídne stúpa. Tento nárast je aj výsledkom kvalitnejšej diagnostiky. Antivakcinační tvrdia, že je to z očkovania. Sú štáty, v ktorých sa určité očkovania pozastavili, napriek tomu tam autizmus narástol. Či je za tým strava, chemické hnojenie alebo kombinácia všetkých týchto faktorov, nevie nikto. Kto príde na to, z čoho táto diagnóza pramení a eventuálne, ako by sa mohla liečiť, zaslúži si Nobelovu cenu.
Spomenuli ste vyváženú stravu podľa sedliackeho rozumu a pohyb. Čo k tomu odporúčate, čo určite deťom pomáha a nemalo by im chýbať? Napríklad dovolenka pri mori?
Aby sa rodičia deťom venovali a nezabudli na jedno: že žiadne tituly na svete, ani štyri autá v garáži nevyvážia to, keď sa s dieťaťom porozprávajú. Emočne nasýtené dieťa nemusí ísť ani každý rok k moru. Na komunikáciu si treba nájsť čas, aby sa rodičia neskôr nespamätali a nepovedali si, božemôj, nemusel som mať tak upratané, nemusel som toľko cestovať na služobné cesty. Pretože toto sa dohnať nedá.
Zdroj: pravda.sk
Foto: SHUTTERSTOCK, Anna Závadová, pravda.sk
