Promovala minulý týždeň. Moja sestra Petra. Máme rovnakého tatka, ja som s ním prežila prvých sedem rokov svojho detstva, ona prišla na svet, keď som už bola veľká. Spoznali sme sa viac, až keď som bola dospelá a ona školáčka.
Sledovala som jej dvoch súrodencov a ju, ako rastie a krásnie. Gymnázium, dva cykly zušky. Potom prijímačky na medicínu a postupne rok za rokom jedna ťažká skúška za druhou. Hotovo. Odpromované. Čerstvo zasnúbená o dva týždne nastupuje do svojej prvej práce. Má úžasný úsmev a žiarivé oči. Krása z nej sála, vonkajšia aj vnútorná. Je to výnimočné dievča. Som hrdá na to, že mi je sestrou a teším sa, keď vidím jej úspechy aj šťastie.
Pár dní pred Petrinou promóciou som trávila čas s naším spoločným otcom. Nevídame sa často, tentoraz sme sa nikam neponáhľali. Pri fľaši vína prišla reč aj na rodiny. „Musíš byť pyšný, tati,“ vyznala som sa. „Prvé dve dcéry – jedna lekárka a druhá novinárka. Ďalšie tri deti dvaja lekári a jedna lekárnička.“ „Hovoria mi to,“ odpovedal otec, ale neznelo to radostne. „Hovoria mi to,“ pokračoval, „ale ja to vidím inak. Toto nie je podstatné.“ „Ako to? Keď niekto vyštuduje takú ťažkú školu, svedčí to minimálne o tom, že je zodpovedný, dôsledný, cieľavedomý. A keď začne pracovať v obore, že má rád ľudí a pomáha,“ namietala som. „No. Je iste obdivuhodné, že všetci sú bystrí. Ale to, čo vyštudovali, nehovorí o nich nič iné, len že boli schopní sa niečo naučiť. Aj lekári sú niekedy zlí. Aj oni robia chyby, správajú sa zle k iným, povyšujú sa, kašlú na svoje rodiny. Nevravím, že to bude ich prípad, verím, že nie. Som hrdý na svoje deti. Ale nie pre to, čím sa stali. Ale preto, akí sú ľudia. Nie pre to čím, ale kým sú.“
Otec je kritický muž. Veľa času trávi v myšlienkach. Má schopnosť vidieť aj to, čo skrývame pod povrchom a možno o tom ani sami nevieme. Nie čím, ale kým sme… Červíček sa zavŕtal a jedna veta sa dostala dôkladne pod kožu. Raz si aj ja napíšem zoznam toho, čo by som chcela stihnúť, kým som zdravá a na tomto svete. Viem, že jedna položka nebude chýbať. Snažiť sa a snáď dosiahnuť to, že mi raz otec povie – som hrdý na to, kým si.
Autor: Marie Stracenská
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
