Prídete so živým človekom, odídete s igelitkou plnou jeho vecí. A s A4 listom s oznamom, ako veľmi im je to ľúto. Nie je.
Človek, ktorý si platí celý život dane a poplatky do všetkých poisťovní, si zaslúži v nemocnici starostlivosť. Keď má zdravotný problém, očakáva jeho vyriešenie. Minimálne pokus a snahu o jeho vyriešenie. Neočakáva, že bude týždeň ležať na posteli a čakať, či si ho niekto všimne. Nie tabletku na misku, nie obed na stolík, teplomer pod pažu. Očakáva odborné vyšetrenie.
Prídete s chorým človekom do nemocnice. Urobia najdôležitejšie úkony a to je všetko, čo na dlhú chvíľu urobia. Čakáte, že sa bude niečo diať, že mu pomôžu. Nie, najbližšie vyšetrenie naplánujú až o tri týždne. Výsledky budú o ďalšie dva. Výsledky sú v poriadku. Neviete, či sa máte tešiť, alebo plakať. Zdravotný stav sa totiž napriek tomu zhoršuje.
Ďalšie vyšetrenie naplánujú znova až o tri týždne. Zdá sa vám to veľa. Ide o život vášho blízkeho. Zdvihnete teda telefón a v prvej nemocnici, do ktorej zavoláte, vám oznámia, že presne to isté vyšetrenie vám dokážu spraviť už za týždeň. Poprosíte doktorku, aby dala žiadanku do tej nemocnice. Sľúbi vám to.
Sľub síce dodrží, ale nasraná a vytočená príde k pacientovi a dá mu podpísať dokumenty s jedom v hlase a so slovami: “Tak teda pôjdete na vyšetrenie tam, kde vám to vybavili.” Boli ste upozornení, že doktori nemajú radi, keď im do práce kecáte. Lebo doktor je kapacita, doktor je niečo. I keď je možno klobáskový, stále je tam to MUDr., ktoré vy nemáte. Ale toto ste nečakali. Dúfali ste, že im i vám ide o človeka. Očividne nie. Vám ide o človeka. Im ide o body, možno odmeny, možno iné výhody. Nepošlú pacienta na vyšetrenie tam, kde majú voľné kapacity, ale tam, kde majú svojich ľudí, známych. Tušili ste, že s pacientmi sa vo veľkom obchoduje. Teraz to už viete. Pociťujete to oveľa intenzívnejšie. Ide o vášho príbuzného. Vyšetrenie prebehlo, výsledky prišli. Niečo máte v rukách, ešte stále však neviete, ako ho treba liečiť. Pripravujete sa na ďalšie čakanie…
Popri tom čakaní s pacientom nerobia nič. Vôbec nič. Len čakajú. Snažíte sa primárovi naznačiť, že je to s ním stále horšie. Zle sa mu dýcha. Opúcha a omodrieva. Ťažko sa mu chodí. Primár sa na vás len pozrie a zhodnotí, že za všetky jeho ťažkosti môžete vy. Že za ním často chodíte, že mu jeho chorobu nahovárate, že všetko si len vymýšľa, že to je o psychike. “Vezmite si ho domov na víkend. To mu určite pomôže.” Na druhý deň im skoro “odišiel“. Nutný bol transport vrtuľníkom do Bratislavy. Psychika je mocná čarodejka. Snažil som sa trošku odľahčiť situáciu. Pýtal som sa, ako si užil svoj prvý let v živote. Malo to byť smiešne. Nebolo. Bolo nám obom do plaču. Čas sa krátil…
V NÚSCH v Bratislave vám povedia, že z oblasti srdca mu museli odčerpať liter tekutiny. Vodu a krv. Že také množstvo sa mu tam nemohlo nahromadiť za deň, dva ani za týždeň, ani za dva. Nebol v nemocnici? Nebol pozorovaný? V nemocnici bol, pozorovaný asi nie. Načo aj. Za všetko predsa môže psychika, povedal vám nedávno pán primár.
“Nedávajte ho, prosím, do bežnej izby, zabijete ho tým.” Snažíte sa prehovoriť doktorku v Bratislave. Dozviete sa, že nie, on na JIS nepatrí, že je zdravý. “Zajtra bude v bežnej izbe. Volajte mu tam.” Voláte. V bežnej izbe ho nenájdete. Dozviete sa, že je opäť na JISke. Ste prekvapený. Včera ste sa dozvedeli, že je zdravý. A dnes už zasa nie?
Prevezú ho opäť do Trenčína. Na JISku. Napriek tomu na druhý deň zomrie. Nevydrží. Choroba, vyčerpanie, prevozy, nevšímavosť. Zanedbaná starostlivosť. Všetko dohromady. Zomrie a nikto ani nevie, čo mu vlastne bolo. Tri týždne po jeho smrti dostávate výsledky…
Ihneď po smrti vám oznamujú, že by bolo dobré spraviť pitvu. Aby zistili na čo zomrel. Vraj to potrvá len jeden deň. Nechcete pitvu, chcete aby žil. Keď bolo treba vyšetrenie, museli ste čakať. Pitvu spravia obratom. O mŕtvych je lepšie postarané ako o živých. Je vám z toho veľmi, veľmi smutno…
Sťažnosť na zanedbanie zdravotnej starostlivosti nepodávate. Viete, že to nemá zmysel. Nemáte priame dôkazy, všetko sú to len vyjadrenia iných lekárov, ošetrujúcich sestier. A to, že im trikrát padol z postele, hoci ste ich upozorňovali, že sa to môže stať, viete vy, spolupacient a sestričky. Kto z personálu by išiel proti sebe, kolegom, zamestnávateľovi?
Neurobíte to aj preto, lebo i keby ho stabilizovali, musel by absolvovať ťažké vyšetrenia a ešte oveľa ťažšiu liečbu s neveľmi priaznivou vyhliadkou do budúcna. Musíte sa s tým zmieriť. Musíte ho nechať odpočívať v pokoji.
Nikdy v živote som nikomu neprial nič zlé. V zdravotníckych zariadeniach sú však ľudia, ktorí tam nemajú čo hľadať. Chodia do práce len preto, aby nemuseli zostať doma. O pacientov sa nezaujímajú. Sú ľahostajní, nevšímaví, chladní. Pacienta nevidia ako človeka, ako ľudskú bytosť. Vidia v nich prácu, záťaž, číslo, bod v poisťovni. Takýmto nevšímavým, ľahostajným zdravotníckym pracovníkom prajem v prípade, že budú niekedy nútení zostať v nemocnici, presne takých istých ošetrujúcich. Lekárov i sestričky. Nech vidia, ako to je. Nech cítia to, čo prežívajú ich pacienti. Tým ostatným, dobrým, milým, zodpovedným a láskavým prajem, samozrejme, všetko dobré. A veľa zdravia. To je totiž skutočne to najdôležitejšie na svete.
Tento príbeh je celý zo života, o smrti. A z Trenčianskej fakultnej nemocnice. Väčšinou. Časť i z Národného ústavu srdcovocievnych chorôb. A ako tak počúvam ďalších ľudí, ktorým tento príbeh rozprávam, i z ostatných nemocníc po celom Slovensku. Všade je to také isté, všade je to zlé a ešte horšie.
Naše nemocnice nepripomínajú zariadenie, v ktorom sa lieči. Pripomínajú opravárenskú dielňu. Ľudia v nich sú stroje. Keď sa pokazia a nezoženú súčiastku, jednoducho stroj vyhodia. Človeka odpíšu, zabalia mu všetky osobné veci do jednej tašky, zatvoria za ním a za vami dvere. Aha, a ešte vám strčia do ruky ten list. Vraj je im ľúto, že ste prišli o svojho blízkeho. Nie, nie je im ľúto. Je im to jedno. Keby im to bolo ľúto, správali by sa inak. Ľudsky.
Autor: Marián Letko
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
