Vošiel som do lekárne a postavil so sa na koniec rady. Čakanie v rade, je jednoduchý proces ako sa dostať na prvé miesto. Celkom jednoduchý postup, kde v rovnici na výpočet doby, ktorá musí uplynúť kým sa tak stane, sa nachádza ako veľmi dôležitý údaj, počet ľudí stojacich pred vami.
Samozrejme, aj ľudia stojaci za vami sú v celej atmosfére čakania veľmi dôležití, dokážu totiž situáciu gradovať. Dovolím si tvrdiť, že čakať s dvadsiatkou ľudí za chrbtom a troma pred sebou, je omnoho komplikovanejšie ako naopak. Bolo ich šesť, tých ľudí ktorí stáli predo mnou, čo nepovažujem za strašidelný údaj. Ďalšou veličinou v rovnici je ročná doba a časť dňa. Tiež schopnosť sa rýchlo rozhodnúť, keď ústa magistry vyslovia nečakanú otázku; Čo si prosíte?
Oslovená pani, evidentne mamička, čo som spoznal podľa toho že za ruku držala dieťa, sa posťažovala na bolesť hlavy. Pani magistra empaticky prikývla. Aj mňa niekedy bolieva, to je hrozné. Dám si toto, alebo pár kvapiek tohto a pomôže. Ponuku v obaloch postavila pred mamičku, tá sa hneď sa rozhodla. To je výborné, to mi vždy pomôže, pokývala hlavou magistra a vystavila z pokladne blok.
Nemôžem zaspať, posťažoval sa chlap, z kruhov pod očami by sa dalo vyrátať počet prebdených nocí. To poznám, niekedy do rána, do tretej ani ťuk, povedala magistra. Dám si tento čaj, niekedy tieto kvapky do lyžičky vody, alebo z tohto tabletku a je to lepšie, to sú bylinky. Usmiala sa na chlapa, ktorý si to vypýtal všetko.
V ďalšom poradí, na bolesť krížov ponúkla masť, ktorá jej pomáha. Na kašeľ sirup, ktorý zaberá. Magistra lepšiaci sa kašeľ predviedla. Na trávenie vyskúšaný liek a na suchú kožu na rukách krém. Jeden načatý vytiahla spod pultu, natrela si ruky a predviedla ako rýchlo sa vstrebáva.
Čo si prosíte? Spýtal sa ma a ja som povedal, že štuple do uší. Nahla hlavu na bok a nečakal som, nadýchla sa. To poznám, keď niekto vedľa vás chrápe. Tieto kvapky, to nežiaduce zvuky zmierni a štuple, položila na pult škatuľu s ponukou, tie v žltom obale, tie sú najlepšie. Zaplatil som a odišiel. Musím uznať, že človek musí mať zažité aby vedel.
Večer, keď som sa vrátil po dlhom dni na hotel, som si pred spaním mohutne odpil z medicíny a zaštupľoval uši. S radostným pocitom, že už nebudem sám seba budiť, som sa nechal unášať egoistickou krajinou ticha.
Ráno vo výťahu, pani pristúpila o poschodie nižšie, okolo nej aróma silnej kávy. Jedna ruka na stene výťahu, hlava sa jej chvela podľa neexistujúcich záchvevoch výťahovej kabíny. Celú noc, nechápem, povedala na koniec monológu, v ktorom podala krátku správu o rušivom nočnom zvuku. Nechápavo som pokrútil hlavou. Vy ste to počuli? Spýtala sa ma. Snažil som byť ešte vyšším, aby nevidela moje ružové líca. Nie, ja som nepočul vôbec nič, odpovedal som pravdivo. Pani magistra, tie v žltom obale sú naozaj najlepšie.
Autor: Marian Baran
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
