Sú rozhovory, o ktorých viete, že už nebudú pokračovať. Lebo ten, s kým hovoríte, už nebude. Aj tak nemusia byť smutné, ani dlhé, ani filozofické a nepotrebujete v nich počuť pravdy, ani vyznania. Posledný rozhovor s niekým nutne nemusí byť ani jeho spoveďou. Posledný rozhovor môže byť svojim obsahom aj formou v zásade banálny. Všetko sú to vlastne zbytočné prívlastky, lebo podstatný je jediný: posledný.
Minulý týždeň som si naposledy telefonovala so ženou, ktorú som poznala tri roky a istý čas som ju vídala aj niekoľkokrát denne, lebo sme chodili k rovnakej hematologičke a naše deti do rovnakej škôlky. Bola o niečo staršia ako ja, tiež bola imigrantka a tiež sa bála toho, čo bude s jej synom, keď jej nebude. O tom sme sa veľa rozprávali. Prakticky, sucho, bez sĺz aj falošného utešovania sa.
Inak som toho veľa o nej nevedela a platilo to aj naopak. Keď naše deti nastúpili do rôznych škôl a obidve sme zmenili lekára, dlhšie sme sa nevideli. Určite pár mesiacov, možno aj viac ako rok. Jej sa zatiaľ výrazne pohoršilo, mala aj vážny úraz a nevyzeralo to s ňou dobre. Vedela, že už je to bez šance a snažila sa to prijať.
Stretla som ju opäť prednedávnom na recepcii onkológie Manžel jej práve preberal výstupné papiere z oddelenia pre ležiacich. Ešte chcela ísť domov. Len sme sa pozdravili, opýtali sa jedna druhej na deti. Ešte zašepkala, že mi zavolá. Prikývla som s myšlienkou, že to hovorí len tak. Možno preto, aby celá tá situácia vyzerala akosi normálnejšie, akože sa nič nedeje. Jasné, zavoláme si…
Zavolala. Ja som sa neodvážila. Nerozprávali sme sa dlho. Hovorila skôr ona, aj keď inokedy to bolo naopak, zhovorčivejšia som bola vždy ja. Vedeli sme, že sa už nikdy nebudeme rozprávať, ale aj tak nepadali veľké slová. Bol to taký obyčajný rozhovor. Trošku asymetrický, lebo sú chvíle, keď je sakramentsky dôležité, aby sme boli len poslucháčmi.
Autorka: Jana Shemesh
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
