Rozmýšľam, čo vedie ľudí utekať na druhý koniec sveta. A porovnávam. Keď bol 68 mala som dvanásť rokov. Ako a teraz aj vtedy sa ľudia báli, že bude nová vojna. Potom sa to ukľudnilo, ľudia síce frflali, ale boli radšej, ale bolo to lepšie ako vojna. Museli zaťať zuby a ako hovoria bratia Česi: “držať hubu a krok”, ale všetko je lepšie ako vojna, ešte mnoho ľudí si ju pamätalo.
A začali ľudia utekať za hranice do toho vysneného západu. Sranda, koľko je teraz bojovníkov proti komunizmu a ja si z mojej mladosti nepamätám ani jedného.
Boli sme taká normálna štvrť. Mali sme partizánov, ale aj ŠTB, prenasledovaných režimom, konfidentov. A hlavne veľa normálnych ľudí, ktorí si zvykli pomáhať. Dlho u nás nebolo plotov, keď vidím, aké železobetónové ploty si teraz ľudia stavajú je mi do smiechu, aj mi je tých ľudí ľúto. O ŠTB a konfidentoch som sa dozvedela až po revolúcii, keď som si pozrela Cibulkové zoznamy.
Ale nie o tom som chcela. Bývali v našej štvrti robotníci, družstevníci, inžinieri, doktori. Ale nikto z nich neutiekol. Jedine ušiel do zahraničia, bol jeden riaditeľ a jeden námestník veľkej firmy. Všetci tí menej bohatí, čo sa mali ďaleko horšie, ostali. Ináč stále si myslím, že božie mlyny melú pomaly ale iste. Ten pán riaditeľ nechal u nás matku. Dom im zobrali, matku dali do domova. Často chodila ku nám sa vorozprávať a plakať. Keď synovia pána riaditeľa dospeli, zabili sa na diaľnici pri rýchlej jazde. Ostal sám v cudzom svete. Ako hovorí moja dcéra po novom: “Karma nepustí”.
A keď sa dívam ma tých utečencov, ktorí utekajú vraj pred vojnou, skutočne nevyzerajú ako ubožiaci. Ja sa stavím, že tam odkiaľ pochádzajú, ostali tí chudáci a oni boli tí, čo sa im viedlo najlepšie.
Autor: janina
Zdroj: pravda.sk
Foto: pravda.sk
