Neviem, ako a kedy sa to stalo. Jedného dňa to však tak bolo. Stal som sa cudzincom vo vlastnom meste…
Moje mesto. Moje detstvo. Rodina. Staré mesto. Sad Janka Kráľa. Parky, fontány, preliezky, kúpaliská. Koliba a Železná. Námestia, stromy a uličky. Dunaj a čajky. Ročné obdobia. Veľa snehu. Veľa listov. Farebné lesy. Farby a vône.. Holuby a električky. Gaštany. Moje mesto!
Moje mesto. Moja mladosť. Lavičky, kávičky, lastovičky. Prvé pivo. Teplé leto. Dlhé noci. Zlaté piesky. Diskotéky. Stretávky a žúrky do rána. Záhrady a cintoríny.
Moje mesto. Moje školy, moji priatelia, moje priateľky. Autobusy do Petržalky. Paneláky. Labyrinty. Nekonečné príbehy školských lavíc. Dobré aj zlé. Pekné aj škaredé. Nudné aj napínavé. Nové aj ošúchané.
Moje mesto. Prvé práce, prvé brigády. Nové zážitky. Nové známosti.
Moje mesto. Ukrivdené pri prvej Amerike. Pochopené pri druhej. Objavenie domova. Cesty. Dlhé aj krátke. Ďaleké aj blízke. Na konci vždy – moje mesto. Odchádzajúci priatelia, váhanie. Lacné letenky a otvorené hranice. Nekonečné možnosti. A aj tak. Moje mesto. Iracionálne rozhodnutia. Rozhodnutia srdca.
Moje mesto. Neporiadok, smeti a šeď. Nesmrteľná komunistická architektúra. Kyjev a Tesco. Kamenné „námestie“. Dedečkovo premostenie. Ufo most, ktorý vždy bude ufom. Mesto za mestom. Panely a viac panelov. Reklamy všetkých tvarov, typov a veľkostí. Rastúce všade okolo nás. Napriek tomu, stále moje mesto.
Moje mesto. Nové podniky. Kaviarne. Pražiarne. Hipsterské zariadenia. Kávička za 1,7. Kofolka za 2 evry. Veď sú to len mince. A vždy boli.. Tenké obrazovky. Na každom rohu. V každom kúte. Hudobný smog. Rádia šumiace disharmóniou. Nahlas. Ráno, cez obed a večer. Vonku aj vnútri. Pri bazéne aj na ulici. Na zastávke! Chuť šplhať na stĺp a strihať káble. Longdrinky a dve slamky. Papaničky za veľké peniaze. Záplava vyleštených, voňavých a úspešných mladých ľudí sršiacich sebavedomím, iróniou a americkým úsmevom. Frázy, vety a komentáre. Facebookové dialógy. „Pivárne“ na efekt. „Kaviarne“ na efekt. 2,2 za plzničku. 5,5 za gulášik. Čašník nemá čas na ľudské slovo. Nestíha. Nebudete jesť? Pozerá podozrievavo.
Moje mesto? PKO dole a Riverpark hore. Klinec do rakvy a svetový unikát. Tunel bez strechy: Zuckermandel. Tešíme sa. Bude to super. Do Karlovky vrtuľníkom. Alebo proti prúdu na nafukovacom člne. Bude to sranda. Na obrázku retušovaní usmiati bohatí mladí ľudia v strednom veku pozerajúci do diaľky, držiaci sa za ruky. Pes namiesto bábätka. Žiara nočných svetiel. Lesk a neón. Veľká garáž. Nový shopping a nový office. Konečne! Najvyšší čas. Exkluzívne byty za zaujímavú cenu. Hypotéka na zvyšok života len za 600 eur mesačne. S garážou, opakujem. Done deal.
Ale áno, stále moje mesto.
Niekde v procese. V pohybe. Po ceste. Sa to stalo. Postupne a nenápadne. Pomaly a predsa rýchlo. Cudzincom.
Turisti sú tu doma. Majú prístav, vláčik, program, reštiku, klub, raňajky a odchod. Všetko jasné, všetko pekne podľa plánu.
Ale my, čo sme sa tu narodili? My, čo sme si rozbíjali nosy a čelá na týchto stĺpoch a chodníkoch? My, čo sme si tu dávali prvé pusy a zažívali prvé opice? My v tom až tak jasno nemáme. Nevieme z fleku povedať čo sa deje. Čo sa zmenilo. Čo nám chýba, resp. prečo nám to už ani nechýba, keď sme to mali tak radi…!
Holohlaví v našom meste. Z dvoch republík. Pochody a pokriky. Zemavek konšpirátori s kapucňami na hlave. Podobní tým prvým. Pokrikujúci heslá ako „priama demokracia“.
Moje mesto. Autá na chodníkoch. Agresívni šoféri. Autá. Parkovanie za poplatok. Tyčky a stĺpiky. Garáže pre rakúskych turistov. Ďalšie autá. Autá na zastávke. Autá v parku. Autá pri lese. Autá všade. Čoho je viac? Áut alebo reklám?
Cudzincom vo vlastnom meste?
Občas áno. Naše mesto nám však stále patrí. Meniť priestor môžeme všetci. Naše mesto je však len javiskom pre to, čo je v našom vnútri. Je len kulisou. Nie hercom. Nepáči sa nám kulisa? Môžeme ju vymeniť, ale nebude sa nám páčiť ani tá nová.
Naše mesto sme my všetci.
Úsmev pre neznámeho človeka na ulici, v električke alebo v parku nám nezobralo naše mesto. Sňali sme si ho my sami. Zamkli sme ho doma v skrini a odložili.
Na Vianoce.
Autor: Tomáš Tahy
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
