„Ja fsecko zezelem, ujo dochtol, fsecko, no! Aj mesko aj kapusticku, fsecko zezelem, naozaj!
Paľko C., niekedy okolo 1985, Detské oddelenie Čadca. Kto by nechcel mať doma takéto dieťa?
Priatelia, dnes je posledný deň v roku, zvaný aj Silvester. Neviem, či to má na svedomí televízia, alebo sa ľudia tak tešia, že sa končí Starý rok, alebo že prichádza rok Nový, s predsavzatiami, sľubmi, očakávaniami jeho čistých a nepopísaných stránok, ale tento deň je, čo sa pamätám „zasvätený“ zábave a humoru, smiechu a radosti. Preto prichádzam so svojou troškou do mlyna. Keďže som časť odchádzajúceho roka dosť intenzívne komunikoval s verejnosťou a keďže podstatná časť toho sa týkala detí, venujem im aj tento ostatný tohtoročný blog. Koniec koncov, som detský lekár a tak mi to príde celkom prirodzené.
Okrem humoru a zábavy je Silvester aj dňom hodovania, jedla, pitia, alkoholu, kapustnice…Nuž a isto mnohí z vás, čo máte už deti odrastené ešte dnes spomínate, koľko humoru a „humoru“ ste si užili pri kŕmení svojich ratolestí. A mnohí to zrejme prežívate akurát v týchto časoch. Je to téma veselá aj vážna, hoci pravdupovediac- tú vážnosť jej často pridávajú nadmerne úzkostní rodičia, ktorých predstavy o množstve a druhu konzumovaného jedla a apetítom, potrebami a uspokojením hladu ich dieťaťa sa značne rozchádzajú. Je celkom bežné, že mamička povie – pán doktor, veď mi celé dni nič neje! Už som zúfalá, fakt, čo mám robiť?
A on je štvorročný junák vyškerený ako lečo, pobehuje po ambulancii so svojimi ideálnymi 18 kg živej váhy, ružovučký a kypiaci zdravím. Pravdepodobne z toho nič nejedenia. Keď potom robíme analýzu skonzumovaného jedla zistíme, že by stačila kaloricky na deň aj dieťaťu oveľa staršiemu. Horšie však je, čo sa potom deje v niektorých rodinách, kde sú takéto rozdielne predstavy o jedle hlboko zakorenené. Niekedy je z toho kopec srandy, niekedy scény priam názorné pre diplomovku študenta psychológie. Iste, poviete si a mne oponujete- za nechutenstvom sa môže skrývať vážna vývojová porucha, vážne chronické, či počínajúce ochorenie. Lenže tam sú často ešte viaceré iné príznaky a dieťa sa nechová ako to vyššie uvedené. Drvivá väčšina „problémovo jediacich“ detí je však absolútne telesne aj psychicky zdravá. Dokonca aj tých najmenších „cicavcov“, povedzme do začiatku 4. mesiaca veku. Zhruba dovtedy je totiž proces cicania reflexným dejom, ktorý zabezpečujú nižšie stupne nervovej sústavy. Až od 4. mesiaca je cicanie uvedomelou nervovo- svalovou činnosťou. Ale aj najmenšie deti, dokonca práve narodený novorodenec si môže k príjmu potravy vytvárať už v tomto reflexnom období pozitívne, či negatívne väzby. Totižto – už tento novorodenec má zmysly a má pamäť. Cíti a vníma veci príjemné a veci nepríjemné a pamätá si ich. Potom úplne stačí, ak sa prvé priloženie k prsníku urobí nevhodne, nesprávne a dieťa pri tom pociťuje dyskomfort. Trebárs u žien s príliš veľkými prsiami mu môže tlačiť na noštek a ono nemôže dýchať, zlá poloha pri kojení mu spôsobuje ťažkosti pri prehĺtaní, skrátka mu niečo pri prvom priložení nezapasuje a je zle. Dyskomfort si dieťa zapamätá a nechytí sa a nechytí a nepomôže ani domperidon…
Z času na čas má každé dieťa obdobie, kedy papá z rôznych príčine menej, určite to však nie je dôvod robiť hneď poplach. Na druhej strane- práve príjem potravy u detí je príčinou mnohých výchovných pochybení, z ktorých sa deťom fixujú veľmi zlé a ťažko odstrániteľné návyky. Ono zasa, povedzme úprimne, niektoré detiská vedia svojich blízkych pri jedení riadne vytrápiť, ba dohnať až k šialenstvu, kedy miska s pudingom končí ako výsledok amoku rodiča na koberci, alebo na stene.
Ešte pol biedy je, ak sa to obmedzí na to známe- hááám a za otecka, za mamičku, za babičku, za bračeka, za pána premiéra, za pána prezidenta…Či tie posledné nie? A niekde možno hej, ale to nič. Názorne otvárame ústa ako v ústave pre… a dieťa to napodiv po nás opakuje a šup- už je lyžička nevábne vyzerajúcej polievky tam. Niekedy pri tom po byte behajú oteckovia, mamičky, často vysokolinteligentní a študovaní ľudia v úlohe šialených polobláznov, robiac opičky a cirkusové predstavenie, v snahe oklamať malého nevďačníka, čo si neváži úsilie a námahu rodičov od nákupu surovín až po ich prácne spracovanie do (ne)jedlej polohy. A keď to cca po hodine všetko skončí totálnym vyčerpaním „krotiteľov,“ napolo skrotený malý tvorček sa spokojne usmeje a urobí čo? Urobí grc na koberec a rodičia sa nervovo zrútia. Tata rezignovane odíde na pivo do krčmy a mama si dá jeden lexaurin, než je schopná znovu fungovať a dať do poriadku pol bytu obrýzganého polievkou, pudingom, prípadne niečím celkom nedefinovateľným, čo by povedzme – nejedla ani ona.
Veru, problémy s jedením sú veľmi častým výchovným orieškom a už v útlom veku môžu byť signálom veľmi vážnych výchovných problémov v( neďalekej) budúcnosti, že vám doma vyrastá malý tyran.
Jedného takého by som vám pre potešenie a (škodo)radosť predstavil z úžasnej publikácie Malý tyran, od svetoznámej českej detskej psychologičky žijúcej v Rakúsku Jiřiny Prekopovej, ktorá vyšla v roku 2000 vo vydavateľstve Portál(Praha). Mimochodom, česká detská psychologická škola dala svetu viacero skvelých osobností ako prof. Zdeněk Matějček, doc. Josef Langmajer a ďalších. Ale k príbehu, ktorý sa naozaj stal a keďže ho opísal spisovateľa a satirik Franz Hohler na napriek svojej grotesknej tragickosti zábavný a vyvolá u vás akiste uspokojenie, že ten váš malý drak je aj tak hotový anjel…
Isté dieťa tesne po ukončení roku života prestalo prijímať akúkoľvek potravu. Ke´d mu chceli dať jedlo, čo bola väčšinou kaša, zakrylo si tvár rukami a odvracalo sa a vrtelo hlavou takže mu nemohli dostať do úst ani lyžičku kaše a ak sa to náhodou podarilo, dieťa to okamžite vypľulo a začalo kričať. Jediné čo sa podarilo dieťaťu vnútiť, bola troška vody. Znepokojení rodičia si nevedeli rady . Snažili sa dieťa donútiť, aby jedlo kašu. Hrozbami, sľubmi ba aj bitkou ale jasné že zbytočne. Odmietalo aj svoj inak obľúbený banán. Iba náhoda viedla k riešeniu- detskú izbu uzatvárala mreža upevnená do dverového rámu, takže dieťa mohol byť ponechané v izbe pri otvorených dverách.
Tretí deň odmietania potravy chcel otec podať matke z kuchyne do detskej izby podať misku s kašou. Dieťa pribehlo zrazu k mreži a žiadostivo sa zahľadelo na misku. Bystrý tata ihne´d pochopil a začal dieťaťu podávať kašu cez mrežu. Dieťa – držiac sa železných mreží strčilo hlavičku až tesne medzi ne a spokojne spapalo celú kašu. Otec odišiel a keď chcela mama dieťa na obed krmiť rovnako, utieklo a búchalo vekom skrinky na hračky až kým matka neodišla preč. Od otca sa však znovu večer napapalo cez mrežu normálne. Teraz dieťa síce jedlo, ale len od otca a teda len dva krát denne, keď bol doma. Raz prišiel z práce neskôr a už počul dieťa kričať. Rýchlo vyzliekol kabát a bežal dieťa kŕmiť. Ono papalo a otec si až potom uvedomil, že mu ostal na hlave klobúk…
No a ráno už rituál s mrežou nefungoval, lebo dieťa ukazovalo otcovi na hlavu a nejedlo. Otec si spomenul( bol to nepochybne veľmi múdry muž), dal nsi klobúk na hlavu a dieťa zasa jedlo.
Až do istého času bola matka vždy pri kŕmení prítomná. Raz si však chcela oddýchnuť a trochu si pospať a ostala v posteli, čo otec nepovažoval za nijaký problém. Ale dieťa áno. Odmietalo bez prítomnosti matky jesť a tak musela prísť a v nočnej košeli si sadla na detskú stoličku.
Večer však kúzlo nefungovalo zasa, hoci všetko bolo ako predtým. Analýzou rodičia zistili, že matka je síce v izbičke a sedí na detskej stoličke ale nemá nočnú košeľu, ale šaty!!! Problém. O tej chvíle musela mať matka na sebe zásadne len nočnú košeľu. Tak si to zatiaľ zhrnieme- otec stojí pred mrežou do detskej izby, má na hlave klobúk. Dieťa sa drží mreže a pomedzi tyčky prijíma lyžičky s jedlom, na detskej stolice sedí mama v nočnej košeli bez ohľadu na dennú dobu.
Áávšak. Čoskoro sa dieťa už neuspokojilo s náhodnými udalosťami, ale začalo si vymýšľať vlastné scénare. Postaviolo sa k skrini na šaty. Matka chcela skriňu otvoriť, to však nebolo ono. Dieťa ukazovalo matke hore na skriňu. Jednoducho chcelo, aby matka vyliezla hore. To však ona rozhodne odmietla a sadla si na stoličku. Dieťa sa prasklo o zem kopalo nohami a tĺklo pästičkami, ale rodičia nepovolili. Nepovolili ani druhý, ani tretí deň a dieťa dva dni nič nejedlo. Keďže už bolo vyčerpané a dehydratované, rodičia to vzdali a matka vyliezla na skriňu, na čo sa dieťa vďačne a dosýta najedlo avšak sústavne kontrolovalo pohľadom, či ho matka sleduje. Rodičia boli vyčerpaní, porazení a znepokojení, čo ešte bude nasledovať. A nasledovalo. Detská lekárka sa postavila na stranu dieťaťa s názorom, že je dôležitejšie aby dieťa jedlo, než aby mali rodičia svoj komfort. Nevedel pomôcť ani detský psychológ. Hovoril o predčasnom období vzdoru( dieťa malo len vyše roka, obdobie vzdoru je často medzi 2,5 a 3 rokmi) a dával vágnu nádej že je stav prechodný.
Keď malo dieťa druhý deň jesť, všetko bolo nachystané. Otec v klobúku pri mreži, matka v nočnej košeli na skrini. Ale márne, asi márne.
Dieťa pribehlo k oknu a nenechalo sa odviesť. Držalo sa rímsy, hoci otec ukazoval mamu na kasni a svoj klobúk na hlave. Vravím, bystrý tata pochopil. Okno bolo v prvom poschodí, tak vyniesol z pivnice rebrík postavil ho k stene a cez otvorené okno kŕmil blahom žiariace dieťa, čo si dalo dupľu. Ďalší deň pršalo a otec musel k oknu na rebrík s dáždnikom. Od tých čias bol dáždnik neodmysliteľný bez ohľadu na počasie, inak šla kaša so smetiaka.
Medzitým prijali do domácnosti pomocnicu v planej nádeji, že nahradí matku v nočnej košeli na skrini. Dieťa však dostalo pri tomto pokuse o podvod záchvat zúrivosti a matka musela nazad hore na skriňu. Pomocnica však už priestor detskej izby nesmela opustiť! Musela stáť pri mreži a zakaždým úspešným sústom nahlas zahrkať hrkálkou. Zdalo sa, že je to už krajná situácia. Ale kdeže.
Dieťa pri kŕmení začalo otca odstrkovať od okna, alebo chcelo zhodiť misku s kašou na rímse. Otec musel kúpiť štafľu, maliarsky rebrík a postaviť ho asi pol metra od okna. Potom kŕmil dieťa lyžičkou uviazanou na dlhšej palici, potreboval však ku tomu dve ruky, lebo misku s kašou už nemal kam položiť. Zároveň však musel mať aj dáždnik a keďže potreboval voľné ruky, urobil si z pevného drôtu držiak s očkom, do ktorého dážnik upevnil a dieťa jedlo jedna radosť.
Keď to pozoroval sused videl asi toto- asi pol metra od steny stojí maliarsky rebrík, na ňom muž v klobúku s lyžičkou pripevnenou na dlhej bambusovej tyči kŕmil dieťa stojace v okne. Na pleciach mal držiak z drôtu a v ňom dáždnik. V izbe ležala na skrini matka v nočnej košeli a pri mreži do detskej izby stála opatrovateľka a hrkala hrkálkou za každým sústom…
Máte pocit, že máte doma tyrana? Nenaplní vás tento príbeh aspoň trochu optimizmom a radosťou, že sú aj horšie deti ako to vaše?
Želám v Novom roku detičkám, aby im čo najlepšie chutilo jesť a rodičom, aby nepodliehali „krmiacej“ psychóze. Takéto situácie väčšinou rodičia aj tak prehrávajú na body. A žiaľ- niekedy aj K.O. Jedno je však isté- nútením a trestami dosiahnete pravý opak! P.F. 2017!
Autor: Jozef Marec
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
