Povráva sa, že doktorov sa netreba báť. Nebojím sa ich. Niekedy mi však prostredie v ktorom pôsobia vytvára nebezpečné predstavy. Ich prístup sa veľmi líši a každý je svojím spôsobom jedinečný.
Ak sa však zamyslím, tak posledná skúsenosť u doktorov ma presvedčila, že prístup a úsmev je viac než prostredie.
Prostredie, ktoré je veľmi zanedbané
Dnes som bol u doktora v nemocnici na Kramároch. Prostredie veľmi zaujímavé. Trochu mi pripomínalo to spred 30-tych rokov o ktorom hovoria pamätníci, ale ja sa na ne nepamätám. Nebudem vám klamať, ale keď som vstúpil do budovy fakultnej nemocnici, necítil som sa dobre. Kto sa ale v nemocnici cíti dobre? Asi nikto. Preto je potrebné, aby nemocnice vytvárali pre pacientov prostredie, v ktorom sa budú cítiť uvoľnene a príjemne.
Ošúchaná omietka stien, roztrhnutý červený gumolín, ktorý si pamätá Husáka a toalety, ktoré boli totálne rozbité. V nemocnici, kde by človek čakal hygienu na prvom mieste, boli toalety rozpadnuté. Poklop bol odtrhnutý, spláchnuť sa dalo len veľmi ťažko, svetlo nefungovalo a na dverách sa na vás usmieva obrovská diera od nejakého siláka.
Začínam mať príjemný pocit
Našiel som dvere, kde budem tráviť svoje najbližšie minúty alebo hodiny. Na Slovensku nikdy neviete či si nebudete musieť brať dovolenku na celý deň. Dvere sa otvorili prekvapujúco päť minút pred tým, ako mal doktor napísané, že začne ordinovať. Čo mi však chýbalo bol systém. Skutočne som nevedel, akým spôsobom berú ľudí dovnútra a kto ide prvý. Sestrička, ktorá bola veľmi milá, pozbierala zdravotné preukazy a ja ako nový človek som netušil, ako to bude ďalej. Čakal som. Po polhodine rozmýšľania o tom, ako sa môžu cítiť ľudia, ktorí tu sú týždne a mesiace som sa dostal do ordinácie.
Doktor bol starší pán. Teraz sa začal môj pocit meniť. Pán doktor bol skutočne milý, príjemný a nemal som pocit, že som nejaký dobytok, ktorý sa musí prísť prosiť o to, aby ho niekto vyšetril. Povedal som mu čo ma trápi a opýtal som sa, čo by sa s tým dalo robiť. Ešte predtým, ako urobil nejaké závery sa ma opýtal či súhlasím s tým postupom, ktorý mi navrhol. Wow… Niekto sa ma spýtal na môj názor, že či vlastne chcem to, čo on navrhuje. Pri iných prípadoch sa mi to nestalo. Pamätám si, keď som bol u „krčného“, ktorý mi povedal, že ideme robiť toto, tamto a ono. Nemal som najmenšiu šancu povedať niečo iné alebo sa opýtať niečo viac. Samozrejme, že som išiel k inému doktorovi. Vďaka tomu, že nemáme rajonizáciu.
Úsmev má veľkú moc
Čo ma však úplne dostalo bolo to, ako sme sa rozprávali nielen o mojom probléme, ale prešli sme k debate o tom, čo robím, čo študujem a pod. To všetko popri tom, ako mi robil vyšetrenia. Uvedomil som si, že stačí veľmi málo a človek sa cíti omnoho príjemnejšie. Má viac dôvery a celý proces u doktora sa skráti. Keď som odchádzal, mal som úplne iný pocit, ako na začiatku. Cítil som sa príjemne, že bol ku mne niekto milý a bral ma ako rovnocenného partnera a nie ako záťaž. Veľmi rád som mu dal tých 10€, ktoré si odo mňa vypýtal.
Cením si každého doktora, ktorý sa snaží chrániť naše životy a pomáhať im. Som rád, že noví, mladí ľudia, aj napriek tomu, že odchádzajú do zahraničia, sú tu a snažia sa, aj napriek ťažkým podmienkam. Verím v to, že o pár desiatok rokov to bude lepšie a nebudeme sa musieť báť chodiť na vyšetrenia, že nám niekto vynadá alebo že tam strávime celé dni. Uvedomil som si, že prístup je prvoradý. Úsmev má veľkú moc, neformálny rozhovor taktiež. Stále však musím hovoriť, že by sme sa nemali veľmi sťažovať, lebo to nikdy nebolo lepšie.
Autor: Adam Sipos
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
