Ako prehnaný optimizmus škodí imigrantom a pomáha extrémistom

Je bežnou praxou, že sa redakcia nejakého média dohodne na istých základných princípoch informovania o určitej situácií (napríklad utečeneckej kríze) a týchto názorových guideliness sa potom redaktori a komentátori držia pri svoje práci. Rýchla analýza komentárov na N-ku ukazuje, že z celkového počtu 44 komentárov na tému imigrantov od mája 2015, takmer tri štvrtiny priamo apelujú na Slovákov, aby prehodnotili svoj odmietavý postoj a vstúpili si do svedomia.

Problémom podobných komentárov je, že ich záber je príliš úzky a publikum, ktoré počúva na čisto morálne apely je relatívne malé. Z vlastnej skúsenosti viem, že málokto v mojom okolí odmieta pomôcť utečencom principiálne – lebo by im ich osud bol ľahostajný. Ale zároveň podstatná časť – inak vzdelaných, liberálných a častokrát úspešných ľudí má pochybnosti o tom, či rizikový faktor neprevyšuje morálnu povinnosť pomáhať. Ich postoj pramení z veľkej časti v neinformovanosti a strachu, ale tiež v absencii verejnej diskusie a potrebných odpovedí. V konečnom dôsledku teda vedie k názorom, že médiá sa venujú len jednej strane karty a neinformujú objektívne. To následne znižuje dôveryhodnosť prinášaných informácií a tiež kredibilitu publikovaných komentárov.

A práve to by mohla byť podľa môjho názoru úloha mienkotvorných médií, aby podobnú spoločenskú diskusiu – slušnú, racionálnu a na faktoch založenú – moderovali. Skúsim načrtút dve základné oblasti, o ktorých by som sa rád dozvedel viac.

Čo moslim, to extrémista

Provokatívne tvrdenie – samozrejme, hlúpe, chybné a generalizujúce. Avšak rovnako zavádzajúce a zľahčujúce je aj tvrdenie, že islamistov je len 0.0067%  a teda kultúrnej odlišnosti sa netreba obávať. A človeka, ktorý vyjadrí opačný názor automaticky nálepkovať ako rasistu, xenofóba alebo islamofóba.

Definícia islamistu totiž nie je univerzálna. Jedná sa o človeka, ktorý šíri vieru násilím? Určite áno. Definujeme však ako islamistu aj človeka, ktorý verí v aplikáciu náboženských princípov na spoločnosť a osobný život jednotlivca? Ak áno, tak zo spomínaných nula celých nič je v niektorých krajinách moslimského sveta zrazu velká väčšina obyvateľov definovatelných ako islamisti – a častokrát s extrémnými názormi. Pozrime sa napríklad na prieskum verejnej mienky v islamskom svete, vykonaný agentúrou Pew Research v roku 2013:

Zatvárať oči pred kultúrnou odlišnosťou nie je správne. A bagatelizovať možné riziká je nerozumné. Jedná sa síce iba o jeden prieskum, ale naznačuje, že potenciálne značná časť prichádzajúcich ľudí môže mať názory, ktoré kolidujú s absolútne základnými spoločenskými princípmi v Európe. Ako by nie – prichádzajú zo spoločnosti, ktorá nemá za sebou obdobu kresťanskej reformácie a koncept odluky cirkvi od štátu a prísného sekularizmu nepozná. Upozorniť na to nie je prejavom rasizmu a xenofóbie, ale pragmatizmu. Bez toho, aby sme si vedeli definovať možný problém, nevieme nájst riešenie.

Myslím si, že namiesto presviedčania samých seba, že moslimskí imigranti nie sú až tak kultúrne odlišní, je treba sa posunúť ďalej – k inej diskusii: V poriadku, ich kultúra je odlišná od tej našej – ako sa k tomu teda postavíme? Máme právo sa imigrantov pýtať na ich osobné názory a presvedčenie prv než im pomôžeme? Ak áno, máme morálnu povinnosť poskytnúť útočisko aj tej časti imigrantov, ktorých názory sú v protiklade so všetkým v čo veríme? Ak áno, existuje šanca potlačiť podobne extremistické zmýšľanie dôslednou integráciou prichádzajúcich ľudí do západných liberálných demokracií? Budú schopní/ochotní sa prispôsobiť a postupom času upravia svoje názory? A ak nie – sme ochotní to tolerovať? Alebo je odpoveď už hneď na druhú otázku “nie” a teda najlepšou cestou je, takéto názory do Európy nepustiť a dotyčným pomôcť radšej zriadením bezpečných utečeneckých táboroch – ale mimo Európy?

Pomôžme, ale poučme sa z chýb iných

Po prečítaní komentárov na N-ku mám pocit, že uvažovanie niektorých autorov končí v bode, kedy presvedčia čitateľa o správnosti prijatia imigrantov. Je to do značnej miery prvoplánové. Argumentácia morálkou nemusí totiž vždy stačiť. Skôr, ako poviem “áno” ich prijatiu, chcem vedieť, čo bude nasledovať, či máme my – spoločnost, štát – nejaký plán. Ako bude prebiehať ich integrácia? Ako sa vyvarujeme chýb, ktoré v tomto procese urobili v minulosti západné krajiny? Ako zabránime vytváraniu uzavretých komunít plných nešťastných, nezamestnaných a frustrovaných mladých ľudí, ktoré sa následne stávajú inkubátorom extrémizmu a nenávisti k západnej – našej – spoločnosti?

Modelový príklad: povieme obyvateľom päťtisícového Gabčíkova, že im v meste (dočasne) ubytujeme 500 ľudí, lebo “pomáhať si musíme”. A potom sa skutočne divíme, že drvivá väčšina v referende odmietne? Prečo neexistuje diskusia o alternatívach? Keď už štát zlyháva, nie je to úloha médií viesť takúto debatu? Napríklad o tom, že radšej obyvateľom stovky slovenských miest navrhneme, že do ich mesta príde jedna sýrska rodina? Pár rodín je miestna komunita schopná integrovať, stovky potenciálne kultúrne odlišných ľudí už nie. A práve nemožnost integrácie následne vedie k vzniku uzavretých komunít a gett ako v Londýne, Paríži alebo Štokholme. Výzva KtoPomôže je dobrý začiatok, ale je to skôr reakcia na nečinnosť štátu. Nejedná sa o systémové riešenie, ktoré musí prísť práve od štátnej moci a na základe verejnej diskusie.

Nalejme si čistého vína. Dnes je väčšina Slovákov (až 70%) proti prijímaniu imigrantov. Ten istý Slovák registruje, že s imigrantmi sú spojené aj problémy a pamätá si na nepokoje z posledných rokov v Paríží, Londýne a Štokholme. Má strach a otázky, ale nedostáva sa mu odpovedí. Dôslednou verejnou diskusiou sa môžme dopracovať aj k odpovediam, ako týmto výzvam čeliť v našich podmienkach (ktoré tak zúfalo chýbaju dnes). A je to práve absencia diskusie a strach z neznámeho a nepripravenosti, ktorý ľudí ženie do náručia extrémizmu – viď nedávna anketa na Týden.cz. Rôznofarební extrémisti sa následne priživujú na momentálných náladách obyvateľstva, za čo si logicky vyslúžia kritiku médií. Pravda je však taká, že im na kritike až tak nezáleží – práve totižto dosiahli svoj hlavný cieľ – publicitu. Upozornili na seba a masa ľudí registruje, že ich názory do istej miery korešpondujú.

Racionálna diskusia na tému imigrantov – o pozitívach aj negatívach – tak môže mať dva hlavné dôsledky. Okrem poskytnutia relevantných odpovedí, ktoré môžu presvedčit viac ľudí ako opakované morálne apely, zároveň zoberieme vietor z plachiet extrémnym náladám v spoločnosti. Absenciou takejto diskusie paradoxne pomáhame extrémistom vytvoriť si monopol na pozíciu kritikov imigrácie. Nerobme si ilúzie, že sa k tejto svojej novej úlohe postavia zodpovedne a objektívne. Skutočne im chceme dať do rúk takúto zbraň?

Autor: Martin Černý

Zdroj: dennikn.sk

Foto: dennikn.sk