Veci sa udiali tak, že som bola nútená s mojím vtedy polročným synom stráviť 5 dní v nemocnici. Potreboval operačný zákrok v ústnej dutine. Nič strašné, aj keď, obišla by som sa bez toho. Keďže bratislavské nemocnice mi boli schopné dať termín hospitalizácie až po prázdninách (bol máj), rozhodla som sa zveriť sa do rúk lekárom a sestričkám z Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici. Pobyt v nemocnici s takto malým dieťaťom, ktoré je zvyknuté na svoj priestor, hračky, posteľ a mamin prsník nie je nikdy príjemný. Naše zdravotníctvo má však zaručené spôsoby, ako vám ho ešte vyšperkovať tak, aby ste boli len kúsok od nervového zrútenia.
V prvom rade chcem upozorniť, že tento článok nie je sťažnosťou na neschopnosť či neodbornosť lekárov danej nemocnice. S tým, ako sa postarali o môjho syna, som spokojná, jeho zdravotný stav je v poriadku a za to som im vďačná. Osobitne chcem vyzdvihnúť personál na ARO, svoju prácu robia naozaj na 100% a ich ľudský prístup sa dnes v zdravotníckych zariadeniach len tak nevidí. Bohužiaľ. To, v akých podmienkach sme pobyt so synom prežili, s tým by však spokojný nebol nikto. Nie som rozmaznaná, je mi jasné, že nemocnica nie je Hotel Plaza a pobytom v takomto zariadení automaticky prichádzam o komfort domova. Že to však bude takýto hardcore, to som nečakala.
PRVÉ ŠOKY
Príjem. Po viac ako dvojhodinovej ceste prichádzam so synom, mužom a dosť objemnou batožinou do nemocnice. Obe sa nachádzajú na prízemí budovy. Po príchode zisťujem, že nás teda čaká na príjem viac. Okrem toho sú v čakárni aj “normálni” pacienti, čiže deti, ktoré prišli iba na vyšetrenie. Ale veď v poriadku, na preplnené čakárne sme na Slovensku zvyknutí, toto nás nerozhodí. Ako príjmoví máme na anestéziologickej ambulancii prednosť. Hurááá. Na ďalšie vyšetrenie už čakáme podstatne dlhšie. Syn je hladný, ešteže ako kojaca matka mám preňho jedlo vždy so sebou. Hladná som už aj ja, aj manžel, ale my sme veľkí, vydržíme. Konečne sa dostávame na rad. Doktorka je veľmi milá, popri vyšetrení vykúzli na malého aj pár opičiek a pošle nás na oddelenie.
Po dvoch hodinách strávených na príjme prichádzam na tretie poschodie. Za nepriehľadnými dverami sa nachádza detské chirurgické oddelenie. Zahŕňa časť pre väčšie deti a časť pre kojencov. Vychádza sestrička, berie môjho syna na ruky a dvere sa za ňou zatvoria. Slzy mám na krajíčku, ale rozplakať sa už pri príchode by bola hanba, takže guču v hrdle s problémami, ale úspešne prehĺtam. Druhá sestrička ma vedie do izby matiek. Áno, dobre čítate. Ja, ako matka polročného dieťaťa, ktoré je kojené a v tomto veku teda dosť často, nebýva s dieťaťom na izbe. Nebýva ani len na tom istom oddelení. Ani na tom istom poschodí. Prichádzame o dve poschodia nižšie. Otváram dvere na mojej izbe – izbe pre matky. Dva kusy poschodových postelí, stolík, umývadlo, skriňa. Izba pamätá ešte Dubčeka za mladi, ale však dobre, budem tu len prespávať. Ako plus beriem, že som zatiaľ na izbe sama. Zverujem sa sestričke s mojimi obavami, ako syn noci bezo mňa zvládne, že je zvyknutý spať doslova na mne a že kým prídem na každé kojenie v noci dve poschodia výťahom, tak bude strašne plakať. Odpoveďou mi je suché konštatovanie, že ho teda aspoň naučia režimu, lebo dieťa má spať v postieľke. Hm…Neviem, či pobyt v nemocnici je ten správny čas na výchovné opatrenia.
Som prezlečená, všetky veci mám poslušne v izbe pre matky a podľa inštrukcií čakám pred dverami, kde by som mala dostať registračnú magnetickú kartičku aby som sa mohla slobodne dostať za synom na oddelenie. Samozrejme, že dvere sú zamknuté a nikto vnútri nie je, napriek tomu, že podľa vypísaných otváracích hodín by to tak byť nemalo. Štvrť hodinu nervózne prešľapujem predo dvermi, až to nakoniec vzdávam, pretože vidina syna niekde samého na izbe ma privádza do šialenstva. Narýchlo sa lúčim s manželom a letím späť na tretie poschodie. Našťastie mi na zvonenie niekto otvára a ja sa ocitám na dlhej chodbe. Ale ako fakt dlhej. Vôbec neviem, kde mám Alexa hľadať, bohužiaľ mi nikto nezvestoval, v akej izbe bude…Nazerám do každých dverí, míňam kuchynku, a postupne pochopím, že chodba začína izbami pre staršie deti (rozumej až do 18násť rokov), vek detí sa postupne znižuje a nakoniec sa dostávam do poslednej časti. Na konci chodby zbadám sklenené dvere a za nimi mini sklenené…ako to nazvať…akváriá. (Až neskôr som pochopila, že TOTO sú izby pre kojencov). V jednom z nich vidím Alexa, červeného od revu, zasopleného, zaslzeného, ako sa drží mreží postieľky a ručí ako tur. Vbieham do izby ako samica, ktorej zobrali mladé a ani za svet neviem dať mrežu z postieľky dole. Syn stále reve, ja by som najradšej tiež a vtom vchádza sestrička, ako vystrihnutá zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. “Mamička, ukľudnite sa. Pozrite sa, takto sa to tu stlačí a potiahne dole.” Vyberám Alexa, stískam ho, utešujem a sestričke sa asi zdá vhodná doba, aby ma oboznámila s vnútorným chodom oddelenia. Čo na tom, že Alex ešte huláka, lebo sa mu krivda zdá natoľko veľká, že prestať plakať, len za to, že som už konečne prišla, ho ani nenapadne. Pomedzi jeho postupne sa utišujúce vzlyky počúvam, čo sa všetko na oddelené nesmie. A že sa toho teda nesmie dosť. Zakázané sú vlastné fľaše, lyžičky, vlastné jedlo, vlastné pitie. S dieťaťom sa vôbec nesmie vychádzať z izieb. Ja, ako matka môžem byť cez deň v izbe, ale nesmiem tu jesť, piť, byť hlučná. Pred každou izbou je dokumentácia pacienta. Tej sa nemám ani len chytať, nemám v nej listovať a nemám ju čítať. Dokumentáciu MÔJHO syna. Nesmiem opustiť areál nemocnice, nesmiem vchádzať na iné izby
Ďalej je tu zoznam toho, čo musím. Musím malému merať teplotu trikrát denne, musím hlásiť každú stolicu (synovu, nie moju) a musím ho vážiť pred a po každom kojení. Pozerám na môjho takmer 10 kilového syna a nedá mi sa nespýtať, načo preboha ho mám vážiť pred a po kojení? Veď to sa robí u novorodencov, aby sa vedelo, či pijú, koľko vypijú a či priberajú. Vraj sa to musí. Aha, tak to už hej. Vysvetľovať, že kojenie mi syna krásne uspáva a že keď ho budem ešte potom dávať na nejakú váhu, tak sa zobudí, mi už pripadá zbytočné…Večer mám ísť spať do izby pre matky. Diktujem moje telefónne číslo, ak by sa môj potomok v noci zobudil, zavolajú ma a ja prídem. Sestrička odchádza, pričom ma nezabudne upozorniť, že si mám isť vybaviť tú registračnú kartičku, už som ju vraj dávno mala mať…
IZBA PRE KOJENCOV
Rozhliadam sa po “izbe”. Čakám, že niekto príde a povie prvý apríl, lebo toto nemôžu myslieť vážne. Izba je viac dlhá ako široká. Na jej konci je okno, bočné steny sú zo skla a dvere tiež. Vidíme si teda všetci navzájom do izieb. V tejto pidi mini izbičke sú dve detské železné postieľky, stolík, dve kancelárske stoličky, prebaľovací pult a vanička s umývadlom. Vanička je kovová, studená a nech sa na mňa nikto nehnevá, ale vyložene hnusná. Bála som sa tam kúpať Alexa, kebyže som tam s novorodencom, tak ho tam neokúpem, ani keby ma zavreli.
Všetko opísané vybavenie znižuje priestor na pohyb v tomto exkluzívnom akváriu na minimum. Ďakujem bohu, že som bola po celý čas na tejto izbe sama, pretože fakt netuším, kde by sme sa tam narvali dve.
Pohľad na izbu od okna (foto: Eva Martincová)
Pohľad na izbu od dverí (foto: Eva Martincová)STRAVOVANIE
Ako som už písala, na izbe má matka zakázané jesť. Jesť môžem iba v kuchynke. Kuchynka sa nachádza na úplne opačnom konci chodby. Čiže, keď milá sanitárka, či sestrička, ohľaduplne k spiacim detvákom zakričala: “Raňajkyyyyyyyyyy!!!!” (ekvivaletne k tomu obed, či večera), predstava bola taká, že sa v tom momente zdvihnem, polročnému Alexovi vysvetlím, nech ticho sedí, neplače, nebojí sa a netrieska si hlavu o železné mreže postieľky a idem sa najesť. Samozrejme neuskutočniteľné. Preto sa výkriky oznamujúce jedlo opakovali a neskôr už boli adresné: “Pani Martincová, poďte jesť, inak to odnesieme.” Super. Takže sa to väčšinou končilo tak, že mi jedlo vyzdvihla jedna z iných mamičiek, ktorá mala to šťastie, že jej dieťa akurát spalo a nechala mi ho v kuchynke, aby som si ho zjedla, keď Alex zaspí. O kvalite jedla sa nejdem rozpisovať, väčšinou som ho jedla studené a v maximálnom strese, keďže to, že Alex zaspal, mohol byť stav trvajúci hodinu, ale aj 5 minút, podľa frekvencie plaču druhého dieťaťa za sklenenou stenou….
DNI
Dni trvajú snáď 50 hodín. Alex chce pochopiteľne loziť po zemi, to sa však nesmie a vlastne by ani veľmi nemal kde. Neviem, ako mám udržať polročné dieťa ležať celý deň ticho v posteli. Na chvíľu ho zabavia erárne hračky, väčšinu dňa ho nosím na rukách na tom kúsku miesta, kde sa dá pohybovať a bojujem s jeho absolútnym odmietaním spánku a on plače a plače, lebo je unavený mrzutý a nechápe. Ľahnúť si k nemu, aby som ho ukľudnila nemám ako, kojiť ho môžem len v sede na kancelárskej stoličke, miestami sa lúčim so svojím chrbtom. Baby šatku mi zakázali. Dôvod som sa opäť nedozvedela. Pozorujem mamičky vo vedľajších izbách. Nemôžeme na jednotlivé izby navzájom vstupovať, takže sa dorozumievame posunkami. Tie, ktoré nás napadajú sú medzinárodné. Keď môj potomok zaspí, sú dve možnosti. Buď ho vzápätí zobudí iné dieťa na vedľajšej strane skla, alebo mám chvíľu času sa ísť vycikať, zjesť studené odležané jedlo a šup naspäť. Prvý deň to človek berie ako výzvu, druhý deň už som bola nervóznejšia a neskôr už som myslela, že sa zbláznim.
NOCI
Deti sa majú podľa pravidiel oddelenia kúpať o piatej. Na moje námietky, že predsa o piatej po kúpaní mi nepôjde spať a prečo ho nemôžem kúpať hocikedy, veď vaničku mám na izbe sa dočkám klasickej odpovede: “Tak to proste je.” OK teda. Po pár hodinovom boji Alex zaspáva, ja trielim o dve poschodia nižšie do svojej izby, následne do chodbovej sprchy (tú nebudem komentovať, som dáma). Líham si do postele a počas noci minimálne štyrikrát vstávam, obliekam si župan a utekám naspäť za Alexom ho nakojiť. Po operácií už mlieko len odsávam a dostáva ho sondou do žalúdka, takže scenár sa opakuje, len namiesto kojenia musím každé dve hodiny odsávať, nosiť mlieko na oddelenie a malého tíšiť počas noci aspoň uspávankou. Oddych od toho, čo musím zvládnuť cez deň sa nekoná, som napätá ako struna, spím na jedno oko, stále čakám, kedy budú zase volať a rozmýšľam, čo sa na izbe deje. Fakt bravúrne vyriešené.
ODCHOD
Na piaty deň prichádza čas nášho odchodu. Nič iné, ako odísť s mojím dieťaťom domov si neželám. Po vizite, pri ktorej sa celá banda doktorov pred zrakmi mamičky rehoce na novorodenom chlapčekovi s pruhom na semenníkoch (pruh spôsobí, že sú enormne veľké) je mi už reálne na grcanie. Jeden z nich si ich na základe pokrikov: “Také gule si ešte nevidel,” ide obzrieť priamo na izbu. Byť tou mamičkou, nakopem ho do tých jeho, možno mu tiež napuchnú a môže si ich obzerať. Tá sa však nezmohla na slovo, pár dní po pôrode bola rada, že zvláda sedieť na tej tvrdej stoličke.
Cestou domov rozmýšľam. Kto projektoval, navrhol a odsúhlasil detské chirurgické oddelenie tak, že deti 1-18 ročné sú na izbách, kde je aj posteľ pre matky a novorodenci a kojenci sú sami? Na kieho ďasa má 15-ročný puberťák možnosť mať matku pri sebe na izbe a pri kojenom dieťati toto nie je umožnené? Prečo ako matka, ktorá nemôže z izby len tak odísť, ako to môže urobiť matka, povedzme, osemročného dieťaťa sa nesmiem najesť na izbe? Akú infekciu tam môžem spustiť nemocničným jedlom? Uvedomuje si ten dobrák, ktorý má za toto zodpovednosť, že takto oddeliť dieťa od matky je to najhoršie, čo môže urobiť, najmä v situáciách, akými sú nemocnica, operácia, bolesti, infúzie a pod.? Že takéto malé deti by spali jedna radosť, keby boli so svojou mamou na lôžku? Že my, mamy, by sme neboli úplne psychicky a fyzicky vyčerpané, keby sme si mali kde cez deň pospať spolu s dieťaťom? Že na tvorbu mlieka je potrebný najmä pokoj?
Nepovažujem sa za citlivku, ale ku koncu pobytu som už bola hysterická. Ale jedno vám poviem. Každú jednu maminu, ktorej som cez tie sklenené steny videla do izby som videla počas pobytu plakať. Paradoxne, nie počas operácie ich dieťaťa (aj keď verím, že to si odplakali pred operačnou sálou ako ja), ale k večeru. Z totálneho zúfalstva z toho malého, zväzujúceho priestoru, plačúceho dieťaťa a akútneho nedostatku spánku. Kompetentní by sa mali zamyslieť.
Autor: Eva Martincová
Zdroj: sme.sk
Foto: Eva Martincová, sme.sk
