To, že mám skvelú šéfku, som vedela už predtým. Ale nikdy by mi nenapadlo, že sa o tom presvedčím pri dramatickom zmiznutí nášho malého ,,hospodárstva“.
Ako zistíte, že Váš šéf je človekom na správnom mieste? Toto je jeden z trochu netradičných spôsobov, ako sa o tom uistiť.
Som síce žena z väčšieho mesta, ktorej jediným domácim miláčikom bol vždy maximálne pes, ale životné okolnosti ma priviedli do malej dedinky, kde sa s priateľom staráme o naše sliepky, jedného poplašeného kohúta, a užívame si domáce vajíčka. S ohľadom na súčasnú svetovú situáciu sa považujem za romantického imigranta, aj keď niekedy mám chuť sama sa deportovať naspäť na Slovensko. Táto udalosť mi pomohla v rozhodnutí, že s vlastnou deportáciou ešte nejaký čas počkám.
Tento týždeň sme v práci museli spolu so šéfkou súrne poslať jeden výkaz, kvôli ktorému som sa zdržala. Položartom som jej pri odchode z práce povedala, že sa musím ponáhľať zavrieť naše sliepky, aby ich neskántrila nejaká kuna alebo lasica. Občas sa nám stalo, že sme s priateľom prišli domov neskôr, a mali sme v kuríne o sliepku menej. Zvyšok osadenstva bol z takých situácií vždy vystresovaný, takže sme na pár týždňov prišli o možnosť domácich vajíčok. Dúfala som však, že to v ten večer stihnem. Po príchode domov ma ale hneď pri dverách čakal trasúci sa kohút, ktorému sa podarilo vyletieť z ohrady. Okolo kurína bolo len perie, ale sliepky nikde. Bola som z toho zronená, lebo prísť o celé hospodárstvo v jeden večer bolo na mňa priveľa. Priateľ bol odcestovaný, a preto som si skúšala s kohútom poradiť sama. Ale keď ide o život, každý je prekvapivo šikovný. A nado mnou zvíťazil kohút (teda asi si to myslel), lebo sa mi nepodarilo chytiť ho a schovať na noc do bezpečia. S ťažkým srdcom som ho teda na noc nechala na dvore s tým, že asi neprežije túto noc. Večer som dostala správu od šéfky: ,,Díky a doufám, že máš všechny slepice v kurníku J.“
Opísala som jej dramatický obraz u nás doma, a jej reakciou bolo: ,,Tak musíme nakoupit nové kusy, zítra jedu nakoupit slepice J.“
Bavili sme sa na tom, že nakúpime sliepočky z nejakého projektu z EÚ. Na druhý deň ma šéfka hneď ráno zavolala k sebe, aby sme si sliepky uctili minútou ticha a dohodli sa na napravení škôd. Stále som to brala s rezervou, ale ona už stihla zadať našej stážistke pracovnú úlohu ,,Nájsť, kde sa v okolí dajú kúpiť sliepky.“ Nikdy by ma nenapadlo, že absolvujem telefonát tohto typu: ,,Dobrý deň, chcem sa Vás opýtať, či je Váš inzerát ešte aktuálny, a či ešte máte sliepky…Áno? A máte aj kohúta?“
Šéfka mi chcela sliepky zaplatiť sama, pretože vraj za to môže ona, keďže ma zdržala v práci. To som samozrejme nechcela, ale nakoniec ma prehovorila, aby som kúpila jednu sliepku naviac, ktorú si ona adoptuje. Dokonca mi chcela dať na druhý deň voľno, aby som stihla priviesť sliepky ešte pred príchodom môjho priateľa.
Do práce som na druhý deň síce šla, ale len ráno, a potom som už trielila domov, aby som mohla vyraziť na cestu za naším novým hospodárstvom. Po príchode domov som na dvore počula kvokanie. Zarazilo ma to a povedala som si, že to asi celé veľmi prežívam. Ale zrazu spoza domu opatrne vykukol kohút, a za ním sa zakrádala jedna sliepka. Nikdy by ma nenapadlo, že budem mať takú radosť zo sliepky a kohúta na dvore. Bola som na tých dvoch hrdinov taká hrdá, že sa mi dokonca zdalo, že aj oni sa na mňa usmievajú 
A tak nám nakoniec pribudli len tri nové sliepky, ktoré som ten deň kúpila. Ten večer dostala adoptívna mama fotku svojej sliepočky, a chystá sa ju čoskoro navštíviť, aby sa zoznámili.
Autor: Katarína Medzihorská
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
