Jedným z etických pravidiel onkológie je neopúšťať pacienta počas liečby, a to ani vtedy, ak už nie je nádej na jeho vyliečenie. Dnes môže jeden lekár iba ťažko previesť pacienta všetkými fázami tohto ochorenia, hoci to viaceré inštitúcie žiadajú. Táto požiadavka však zostáva až príliš často nenaplnená, ako vyplynulo z prieskumu prezentovaného na Brnenských onkologických dňoch (BOD) v sekcii venovanej paliatívnej medicíne.
Na všetkých väčších onkologických akciách sa ťažisko programu stále viac posúva smerom k novým liekom. Až na výnimky však pokrok vo farmakoterapii neznamená pre pacientov možnosť vyliečenia. Grafy dokumentujúce predĺženie doby prežitia ukazujú určitú pozitívnu informáciu, a tak sa ľahko zabúda na fakt, že takmer polovica onkologických pacientov na nádorové ochorenie stále umiera. Aj o nich je potrebné sa v poslednej fáze ich života postarať – a to nie je jednoduché, ani lacné. Tu by mali hrať dominantnú úlohu komplexné onkologické centrá (KOC). Ako vyplynulo z prieskumu o dostupnosti podpornej a paliatívnej starostlivosti na týchto pracoviskách, v ich ochote a schopnosti postarať sa o týchto pacientov sú veľké rozdiely.
V sekcii BOD zameranej na paliatívnu medicínu predstavil výsledky tohto prieskumu jeden z autorov MUDr. Ondřej Sláma, PhD. z Masarykovho onkologického ústavu v Brne. Základným zdrojom dát bol dotazník, ktorý rozoslali na jeseň v roku 2013 vedúcim všetkých trinástich KOC v Českej republike. „Odpovedalo dvanásť KOC, z jedného pracoviska bola zaslaná iba kópia o akreditácii ESMO pre onkologické centrá s integrovanou paliatívnou starostlivosťou,“ uviedol O. Sláma. (V tomto prípade išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o KOC, ktoré spája Vojenskú fakultnú nemocnicu, Thomayerovu nemocnicu a Nemocnicu na Bulovke v Prahe, ktoré má ako jediné tento certifikát – pozn. red.)
V prvej časti sa výskum zameral na to, či sú v jednotlivých KOC dostupné všetky potrebné zložky podpornej starostlivosti. „Ukázalo sa, že väčšina KOC má nutričnú ambulanciu, psychológa, sociálneho pracovníka, kňaza, rehabilitáciu alebo ambulanciu pre liečbu bolesti. Len menšina KOC (33%) má však špecializovanú ambulanciu a formálne vytvorený tím paliatívnej starostlivosti,“ povedal O. Sláma.
Podstatne rozdielnejšie boli odpovede KOC na to, koľko percent pacientov tieto kapacity využíva. „Existujú centrá, kde 70% pacientov na paliatívnej protinádorovej liečbe je aspoň raz v kontakte s ambulanciou pre liečbu bolesti, ale sú aj také, kde je to len 5%. U nutričnej ambulancie je táto oscilácia medzi 5-80%, rovnako ako u psychológa.“
Autori výskumu sa tiež zaujímali o to, ako je organizovaná liečba u pacientov, ktorým bola ukončená protinádorová liečba a prešli na symptomatickú paliatívnu terapiu. V dotazníku bolo možné vybrať si z ponúknutých možností a zástupca KOC doplnil údaj, akého počtu pacientov sa tento spôsob intervencie týka. „Toto porovnanie napríklad ukázalo, že existujú KOC, u ktorých je viac ako polovica pacientov odovzdaná do starostlivosti všeobecného lekára, prípadne iného spádového zdravotníckeho zariadenia. Sú aj také KOC, kde sa to takmer nedeje.“ Podobne veľký rozptyl v počtoch pacientov (10-70%) bol pri možnosti „pacient je naďalej pravidelne sledovaný v onkologickej ambulancii a v prípade potreby hospitalizovaný na onkologickom oddelení“.
Prieskum má podľa autorov veľké obmedzenia. „Išlo o kvalifikovaný odhad vedúcich pracovníkov KOC, nie o retrospektívnu analýzu starostlivosti poskytnutej všetkým pacientom. Aj tak je však základné zistenie jasné – existujú veľké rozdiely medzi KOC v organizácii podpornej a paliatívnej starostlivosti jednak v priebehu kuratívnej protinádorovej liečby, tak aj po jej ukončení,“ zhrnul O. Sláma. (Ako upozornila pneumoonkologička MUDr. J. Skřičková, CSc., realita bude pravdepodobne ešte horšia, ako vedúci pracovníci KOC uvádzajú.)
Po predstavení výsledkov prieskumu nasledovala panelová diskusia. V nej odozneli aj tieto zaujímavé názory.
MUDr. Ondřej Sláma, PhD.: „Spolu s postupom nevyliečiteľnej choroby pochopiteľne klesá schopnosť pacienta dochádzať za zdravotnou starostlivosťou. Musíme sa rozprávať o tom, ako dostať služby, ktoré pacienti potrebujú, k nim čo najbližšie. Začať by sa malo na úrovni KOC a z nich následne pôsobiť na terén až po všeobecných lekárov.“
MUDr. Ladislav Kabelka, PhD., predseda Českej spoločnosti paliatívnej medicíny: „Stredobodom KOC by mala byť ambulancia paliatívnej starostlivosti, okolo ktorej je možné budovať tím, v ktorom budú zastúpené všetky potrebné odbornosti. Niektorí všeobecní lekári robia, čo je v ich silách, majú to veľmi dobre zvládnuté a dávajú nám veľmi detailné otázky týkajúce sa napríklad optimalizácie liečby bolesti trojkombináciou analgetík. Pacienta navštívia aj štyrikrát týždenne. Ale sú aj takí, ktorí opiát nepredpíšu, pretože nemajú recept „s modrým pruhom…“ Nie je to len o vzdelaní, ale aj, a možno predovšetkým, o pocite zodpovednosti a nastavení osobnosti.“
Uverejnené so súhlasom medicaltribune.cz. Príspevok je upravený a krátený.
Autor: Lucie Ondřichová
Foto: medicaltribune.cz, fotolia.com
