Od začiatku pripomína vývoj v oblasti elektronického receptu (eRecept) v Českej republike všetko, len nie seriózny a koncepčný prístup. Je to dlhá a farbistá história, ktorá má prvky komédie aj frašky.
Zástancovia eReceptu argumentujú možnosťami, ktoré prináša. Ide hlavne o sledovanie interakcie medzi liekmi, kontrolu, koľko liekov bolo pacientovi predpísaných, má zabrániť plytvaniu, obmedziť administratívu atď. A áno, majú pravdu. Toto všetko (a dokonca oveľa viac) by systém eReceptu mohol priniesť. To by sme ale nemohli byť v Českej republike a nemohlo by ísť o typický projekt financovaný zo štátneho rozpočtu. Teda o projekt, ktorý neprešiel žiadnou prípravnou fázou, u ktorého nebola vykonaná štúdia uskutočniteľnosti, ani žiadna cost-benefit analýza. Projekt, o ktorom ani väčšina politikov ani netuší, čo aktuálne umožňuje a čo vlastne môže reálne priniesť.
Takže pre zjednodušenie jednou vetou – eRecept neumožňuje nič viac, iba poslať dátový záznam od lekára do lekárne. Nič iné!
Systém eReceptu totiž nie je ucelený nástroj, ale iba dátové rozhranie, pomocou ktorého sa ukladá dátový záznam na servery ŠUKL-u a prostredníctvom identifikátora je možné ho načítať. Aktuálne, teda v roku 2014 (výberové konania sa uskutočnili v roku 2008!) nemôže lekár nahliadnuť do liekového záznamu pacienta. Lekár vidí iba ním predpísané lieky (na čo eRecept naozaj nepotrebuje). A keby aj mohol nahliadnuť do záznamu (čo naráža na koncept dobrovoľnosti poskytovania informácií pacientom), systém nemá integrované žiadne funkcie pre kontrolu interakcií či dokonca pre kontrolu dávkovania u jednotlivého pacienta. Ak by aj lekár videl, že liek už bol predpísaný niekým iným, neexistuje žiadny legislatívny podklad, na základe ktorého by nemohol ďalší liek predpísať.
Pripojme k uvedenému aj nákladovú stránku veci. ŠÚKL väčšinou uvádza sumu okolo 100 miliónov Kč, podľa mojich výpočtov však reálne náklady na projekt prevyšujú sumu 800 miliónov Kč. Takže za stovky miliónov z verejných zdrojov máme k dispozícii dátové rozhranie na posielanie údajov od lekára k lekárnikovi. Je to iste bezpečnejšie, ako keď pacient dostane rukou “naškrabaný” recept. Ale nie je to o nič bezpečnejšie, ako keď vytlačí pacientovi recept z počítača (čo mnohí lekári robia už teraz a “erár” to nič nestojí).
A to je vlastne celý problém. Ak by eRecept prinášal niečo nového pre lekárov a pacientov, už dávno by sa používal v masovom meradle. Vhodnou paralelou je systém na posielanie obrazových dát aPACS. Vznikol bez podpory štátu a bez povinnosti ho používať a napriek tomu je dnes využívaný vo väčšine nemocníc v Českej republike. A naopak, pokiaľ politická reprezentácia ani teraz nie je schopná popísať reálnu situáciu (t.j. nefunkčný systém), pokiaľ nie je ochotná analyzovať, čo viedlo k tomuto stavu (diletantské výberové konania, žiadna štúdia uskutočniteľnosti a nákladová štúdia) či dokonca bude situáciu riešiť bez kontaktu s realitou (povinné používanie systému, ktorý nič neprináša a naopak prácu pridáva), môžeme očakávať opak – eRecept (skôr alebo neskôr, ale určite až po vyplytvaní ďalších finančných prostriedkov) sa zaradí (minimálne podľa verejnej mienky) k iným “čiernym dieram”, ako je sKarta a ďalšie.
Elektronizácia zdravotníctva musí pokračovať a môže zdravotnú starostlivosť výrazne skvalitniť, spríjemniť a možno dokonca aj mierne ušetriť finančné prostriedky. Musí sa však jednať o koncepčný proces, a nie “hurá” akcie. Ospravedlnením nemôže byť ani to, koľko peňazí už eRecept stál. Tieto financie sú už nenávratne stratené, ale stále je ešte (malá?) nádej, že pri radikálnej zmene prístupu by v budúcnosti použité peniaze investované do eReceptu mohli priniesť aj niečo dobrého.
Autor: MUDr. Jan Bruthans, PhD. – článok uverejnený v MedicalTribune.cz (príspevok je krátený)
Foto: medicaltribune.cz, fotolia.com
