Česká republika už roky bojuje s rovnakým problémom ako Slovensko – s diskrepanciou v platbách od zdravotných poisťovní za rovnaký výkon medzi viacerými nemocnicami napriek tomu, že zdravotná starostlivosť v nich je porovnateľná alebo identická.
Mladá Fronta dnes si nedávno položila otázku, prečo má fakultná nemocnica napr. v Prahe alebo v Hradci Králové či Plzni až o tretinu vyššiu platbu “za pacienta” ako nemocnica Domažliciach alebo Žatci. Jej redaktori začali pátrať po tom, ako sa zdravotné poisťovne dopracujú vo svojich analýzach k sume, ktorú napokon nemocnici zaplatia. V Českej republike sa úhrada vypočíta z tzv. základnej sadzby. Minulý rok sa základná sadzba pohybovala od 24 do 37 000 Kč. Tá sa každý rok stanovuje nanovo a násobí sa indexmi za jednotlivé diagnózy. Najjednoduchšie výkony majú najnižšie indexy (napr. operácie hernie má index 0,5), ale transplantácia pečene má index 30.
Sadzby veľkým nemocniciam sa v roku 2012 významne znížili, a tak začali postupne vytvárať nové dlhy. Prepočtami sa dokonca zistilo, že “veľké” lôžkové zdravotnícke zariadenia odhryznú z nákladov na zdravotnú starostlivosť dvakrát viac ako menšie nemocnice. Aj preto sa viacerí ministri zdravotníctva ČR pokúsili dorovnávať úhrady za výkony medzi veľkými a menšími poskytovateľmi lôžkovej zdravotnej starostlivosti. Ukázalo sa však, že ani tento model financovania sa neosvedčil.
Tlak na efektivitu práce nemocníc sa však predsa čiastočne ukázal ako účinný. Väčšina menších nemocníc si nepohoršila, skôr naopak. Na druhej strane bolo prekvapivé, že opatrenie “za rovnakú prácu rovnaká odmena” motivovalo hlavne súkromných poskytovateľov. Ako keby štátnym zariadeniam bolo úplne jedno, aké ekonomické výsledky dosahujú a aký to pre ne môže mať neskôr dopad. Medzi prvými desiatimi najlepšie zarábajúcimi regionálnymi nemocnicami sa tak objavilo šesť súkromných. Umožnilo im to nákup novej techniky, ale aj nové investície. Malé krajské nemocnice sa však paradoxne často prepadli do dlhov – stalo sa tak predovšetkým u tých, ktoré sa odmietli zriecť akútnej zdravotnej starostlivosti.
Tieto výsledky by mali byť inšpirujúce aj pre Slovensko – menšie nemocnice by sa mali zamerať na sekundárnu, resp. následnú zdravotnú starostlivosť, pretože akútne lôžka ich prevádzku výrazne predražujú a masívne odčerpávajú finančné prostriedky nielen na nevyhnutné výdavky, napr. na energie a platy zamestnancov, ktorí nie sú využití. Takíto pracovníci pri vykonávaní rutinných činnostiach často strácajú v minulosti nadobudnuté odborné dynamické stereotypy a zručnosti, čo sa môže negatívne odraziť na poskytovaní kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Autor: poly
Foto: archív redakcie
