Peniaze tých druhých

3-fecb375fc36379c64551f962a9eb8760284fdc84

Tento blog je voľným pokračovaním dvoch predošlých z mini cyklu „Smrt není zlá… Je to už asi 3 týždne, čo som písal dva blogy na tému situácie  v slovenskom zdravotníctve. Toto je tretí, ako som bol sľúbil…

Pravdupovediac, radšej by som písal o obezite, bylinkách, zdraví, kráse, teda témy, kde mi nikto nenadáva. Ale práve to je tá frajerina, ísť do vecí menej populárnych, kde nebudete mať karmu 12 a pol a diskutéri( hlavne anonymní) sa vás budú snažiť drviť na prach. Lenže tým, že niekto vynadá blogerovi, tým problém nezanikne. Lebo je veľký  ako cca 5 miliónové Slovensko. A to ma mrzí.

Mrzí ma, že čo sa týka zdravotníctva je spoločnosť pomerne silno polarizovaná na zdravotníkov a nezdravotníkov, resp. potenciálnych pacientov. Pravdou je, že v zdravotníctve sa za posledných 25 rokov zmenilo pre pacienta veľa k horšiemu. Mnoho výhod  s príchodom zdravotného poistenia zaniklo a nevýhody, či nedostatky žiaľ, ostali. Tak sa objavilo doplácanie za lieky, resp. plná úhrada pacientom, objavilo sa dlhé čakanie na služby špecialistov, postupne celkom zanikla zdravotná návštevná služba, objavilo sa priplácanie za všetko možné aj nemožné, zanikli povinné preventívne prehliadky, atď.  Pozitívom bolo z môjho pohľadu zavedenie inštitútu okresného štátneho lekára, avšak vzhľadom na to, čo sa išlo diať, radšej túto funkciu zrušili. Okresný lekár mal totižto isté právomoci, ktoré by v dnešnom organizačnom a morálnom marazme pomerne výdatne využil. Keby chcel. Keby mu dovolili a nedosádzali na tieto funkcie svojich politických poskokov. Tak ho radšej zrušili, nech je pokoj.

Ale nechcem sa opakovať a uvádzať znovu to, čo  som napísal vo svojom prvom blogu Posledný zhasne…Vrátim sa k tým peniazom. Zdravotné poisťovne vznikli zo zákona, ktorý jasne definoval ich postavenie v systéme zdravotníctva a ich povinnosti voči poistencom, aj voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti(PZS). Princíp zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia bol zakotvený do Ústavy SR. Zdravotné poistenie sa založilo n a princípe solidarity- bohatší platia viac, chudobnejší menej, podľa výšky príjmu, ale na zdravotnú starostlivosť(ZS) majú nárok zo zákona úplne rovnaký. Či je to tak správne nechajme stranou, nejaký systém to mať muselo. Okamžite, ako prvá zdravotná poisťovňa(ZP) vznikla sa ukázalo, že bude platobne neschopná. Toto bol jeden z mála prínosov zavedenia ZP- nie jej neschopnosť, ale aspoň približná potreba financií na platby za služby pacientom zo strany PZS, inými slovami- hrubý odhad, koľko zdravotníctvo stojí. V polovici 90-tych rokov sa vynakladalo na zdravotníctvo okolo 60 miliárd Sk. Koláč dosť veľký na to, aby neušiel pozornosti nenažraným politikom, ale príliš malý na to, aby pokryl potreby chorej Slovače. A to sme boli oveľa zdravší ako dnes. Podotýkam, že to už neboli peniaze priamo zo štátneho rozpočtu(ŠR) ako pred zavedením ZP, ale z výberu poistného, kam síce ŠR prispieval, ale nepodstatnou čiastkou. Výber poistného bol nízky, lebo boli nízke platy. Už nikdy neskôr sa nedalo odhadnúť, koľko naozaj nevyhnutné náklady na slovenské zdravotníctvo sú, pretože skoro okamžite sa začali zvýhodňovať kamarádšafty, rozvinul sa súkromný sektor a ZP zazmluvňovali  PZS, ktorí neboli pre naše zdravie nevyhnutní, no financovali sa z našich peňazí. Mám na mysli rôzne rehabilitačné, kozmetické, plastické a iné ambulancie, explózia lekární a podobne.

Nemalý tunel hneď v začiatkoch predstavovali režijné a prevádzkové fondy poisťovní, ktoré im umožňovali stavať si honosné paláce a zamestnancom dať platy o akých sa mohlo zdravotníkom iba snívať. No hlavne už od samého začiatku, ako náhle sa objavili súkromné ZP nastala deformácia v systéme poistenia na báze solidarity. Spustenie systému plurality poisťovní bol jeden z najväčších tunelov slovenského zdravotníctva a navyše celkom znehodnotil aj Zákon o zdravotnom poistení a príslušný bod Ústavy SR. Preto aj dnes hlasy volajúce po pluralite ZP sú pri súčasnom legislatívnom prostredí prejavom neznalosti, alebo nekalých úmyslov. Prečo?

Pretože akonáhle vznikla prvá súkromná ZP, okamžite znevýhodnila štátnu ZP. Súkromné poisťovne si totiž agresívnymi kampaňami zaistili lukratívny poistný kmeň, hlavne medzi zamestnanými a relatívne dobre zarábajúcimi poistencami! Ich príjmy na jedného poistenca boli ďaleko vyššie ako u štátnej ZP, ktorá musela zo zákona poistiť aj poistencov štátu, čiže deti, študentov, dôchodcovm nezamestnaných a tých, ktorých súkromné ZP odmietli! Áno aj to sa stávalo. Všeobecná štátna ZP a jej poistenci boli  znevýhodnení ďaleko nižším výberom poistného, lebo štát od začiatku na odvodoch  za svojich poistencov zdravotníctvo okrádal. Zákon o zdravotnom poistení sa stal zdrapom papiera. Pamätám si, že niekedy medzi rokmi 1994-1998 bolo v SR až 12 ZP a možno aj viac! Každá mala pri tom svoj režijný fond, o ktorý sa financie pre zdravotníctvo zasa len ukracovali.

Poisťovne si bežne platili megalomanské reklamné kampane, hoci zo zákona nemali na to právo. Všetky ZP bez výnimky boli totiž platené z verejných zdrojov a bez ohľadu na výšku poistného a kvalitu poistného kmeňa mali voči svojim poistencom rovnaké povinnosti. Napriek tomu, že boli všetky v platobnej neschopnosti, míňali nekresťanské peniaze na kampane a na financovanie počiatočných výhod pre svojich poistencov. Bolo to nezákonné, lebo zákon jasne stanovoval čo je a čo nie je poistené. Ale ZP si robili s peniazmi poistencov čo chceli, len jedno nie- neplatili zdravotníkom poctivo za služby pre svojich poistencov a to všetky bez výnimky. Žiadna hospodárska súťaž ani konkurencia nemohla ako zdôvodnenie takého konania obstáť. Iná by bola situácia, keby mali poisťovne vyplatené všetky záväzky voči zdravotným zariadeniam a rozumnou politikou by nejaký peniaz ušetrili. No aj tak by ho museli vrátiť do systému zdravotníctva, ale mohli napríklad skrátiť čakacie doby na operácie, mohli dať väčšie limity lekárom, aby stihli ošetriť za mesiac viac poistencov a podobne. Ale rôzne platby za služby, čo mali akože nalákať lukratívnych poistencov, rôzne výhody, nedefinované v zákone o zdravotnom poistení, bol len ďalší tunel do financií systému v čase, keď ZP dlhovali zdravotníkom už stovky miliónov za vykonané, uznané a oprávnené výkony.

Zhrnutie- dôsledné dodržiavanie Zákona o zdravotnom poistení, ktorý zaručoval spolu s Ústavou SR všetkým rovnaké podmienky  a práva na zdravotné výkony by urobilo tzv. súkromné ZP zbytočnými, lebo zákon nijaký priestor na konkurenciu a zvýhodňovanie nikomu nedával. A už vôbec nehovoriac o tom, že by v podmienkach, kedy ZP dlhujú poskytovateľom, teda zdravotníkom stámilióny, mohli ešte vytvárať zisk. To je úplne proti zdravému rozumu, proti zákonu a proti ústavnému právu občana. Všade na svete. Ale na Slovensku nie.

Vývoj tunelovania pokračoval. Začali sa vyberať hrozienka z koláča. Samozrejme, pre vybrané subjekty a so silne korupčným pozadím, to je snáď jasné.  A ako sa vyberali z koláča napr. hemodialýzy, biochemické laboratória, patológie, zobrazovacie zložky, neskôr záchranky( to bol jeden z najväčších a najhlúpejších tunelov do zdravotníctva minulého desaťročia) a udeľovali sa spriateleným subjektom s príslušným politickým pozadím, tak sa menili v ich prospech aj platobné podmienky ZP v zmysle navyšovania platieb za výkony, alebo navyšovania objemov výkonov samotných. Samozrejme, „zviezli“ sa pritom aj nemocnice, no na druhej strane,  kde im ZP pridali, na druhej strane ubrali. A tak sa prehlbovalo zadlženie a deficit sektora zdravotníctva, no pritom mnohé subjekty, ktoré sa nakotili ako huby po daždi skvele prosperovali. Korunu tomu nasadila myslím prvá Ficova vláda vytvorením akéhosi dementného systému minimálnej siete, kam patria všetky ( aj novovzniknuté) tzv. fakultné nemocnice, špecializované ústavy a niektoré vybrané zariadenia. Je ich vyše 30 a celé roky boli zvýhodňované oproti zvyšku Slovenska v tom, že si mohli diktovať platobné podmienky od poisťovní, ktoré boli s nimi povinné podpísať zmluvy. A tak v jednej nemocnici  istý výkon stál povedzme 500 euro, ale vo „fakultnej“ pár desiatok kilometrov ďalej už 900 euro. A tak si mohli zariadenia v tzv. minimálnej sieti šafáriť ako chceli, nikto ich nehamoval a neučil šetriť a už ich to ani nikto nenaučí. Tunel ako Brno, ktorý pretrváva doposiaľ. Ešte sa k nemu vrátim.

Skrátka, zo zdravotníctva sa s prispením štátu, poisťovní a tých „šedých vzadu“ stal bezuzdný biznis, ktorý absolútne neprihliadal na potreby toho najdôležitejšieho kolieska v súkolí- na občana, platcu poistného, ktorý svojimi ťažko vydretými peniazmi celý špinavý biznis dotoval a cvakal. Ten je odsunutý do úlohy večného čakateľa, trpiaceho v bolestiach a trápení, ktoré by sa dalo riešiť, skrátiť, odstrániť, keby zdravotníctvo nebolo systematicky okrádané a tunelované. Na Slovensku sú na to skvelé podmienky. Od samého prevratu v 89 roku sa neurobil poriadok. Neurobila sa koncepcia nedefinovali sa normatívy prístrojového, personálneho a materiálneho vybavenia, ktoré by zohľadňovali počet obyvateľov regiónu, jeho špecifiká a potreby. Od začiatku to bolo len o ostrých lakťoch, politických zázemiach a kamarádšaftoch. V prerozdeľovaní prostriedkov bola obrovská diskrepancia medzi regiónmi, lebo nikto netresol do stola a nepovedal: tak, nemocnica v Čadci má spád 124 tisíc ľudí, bude tam toto, toto a toto, nemocnica v meste XY má spád XY a bude tam toto a toto. Čiže úplne jednoduché definovanie potrebnej siete zdravotníckych zariadení v každom regióne. Pokojne sa mohli zaviesť platby podľa počtu poistencov akási globálna kapitácia, ako je to v školstve. Avšak to by už znamenalo akýsi náznak systému, akéhosi poriadku, ktorý by však rozhodne nekalým a netransparentným praktikám v zdravotníctve nevyhovoval, lebo ony potrebujú čo najkalnejšiu vodu.

Veď keby sa chcelo, poriadok sa už dávno urobí. Ako? Napríklad systém elektronického zdravotníctva údajne je už dávno pripravený na katedre biofyziky LFUK Bratislava. E- health sa tomu hovorí a nie je to nič iné len čipové karty a terminály. Každá predajňa COOP Jednoty SD, aj tá najzapadlejšia, vám po nákupe očipuje zákaznícku kartu a vy po skončení obdobia presne viete, koľko ste v predajniach Jednoty utratili financií. Čo bráni slovenskému zdravotníctvu zaviesť niečo podobné? Poistenec by presne vedel, koľko sa na jeho liečbu minulo financií a za aké výkony. A na konci roku by dostal výpis zo svojho poisteneckého konta. Robí to X organizácií, banky, vodári, energetici…Prečo práve zdravotné poisťovne nie? A už by nemohli tety Anky a maséri K. nekresťansky  tunelovať systém, lebo by sa mohlo stať, že niekto by prišiel  a povedal v poisťovni – vážení, a táíto položka je čo? A táto, a táto a táto? To som predsa neabsolvoval( nedostal, neužíval…)? A bolo by po vtákoch. Ale ono  sa nechce, aby bolo po vtákoch. Takto to vagabundom v bielych golieroch, čo okrádajú chorých ľudí veľmi pasuje. Lebo pre nich to nie sú vaše peniaze. Sú to len peniaze „tých druhých“ anonymných poctivých ľudí, ktorí platia a platia a zdravotníckej „spravodlivosti“ majú čoraz menej. Váš osud je bossom v pozadí slovenského zdravotníctva úplne ukradnutý.  A kým sa žerie a opľúva pacient s lekárom, bossovia si mädlia ruky. Bohužiaľ, ani 27 rokov tzv. slobody nás stále nenaučilo asertivite a schopnosti domáhať sa svojich práv. Väčšina z nás ide cestou najmenšieho odporu a vyleje si zlosť a frustráciu na niekom, kto za to ani nemôže a ktorý je sám svojim spôsobom obeťou systému. V predošlých blogoch som sa stretol s rôznymi negatívnymi reakciami, aj útokmi na moju osobu. Nevadí, keď človek píše na takúto tému, musí s tým počítať. Problém je v tom, že ak mi niekto od pľúc vynadá, hoci píšem s dobrým úmyslom, poopľúva ma a pouráža, tak sa mu akurát možno na chvíľu uľaví. Ale v systéme to nezmení vôbec nič. 90% zdravotníkov je úplne mimo ihriska. Ak niekto platí mesačne 200  euro zdravotné poistenie, to je za rok 2400 euro. Za desať rokov je to 24 tisíc. A neminie možno nič. A potom potrebuje povedzme výmenu kolenného kĺbu. Chodí v bolestiach, žalúdok a ľadviny má zdevastované analgetikami a ortopéd mu dá termín za rok a pol(!!!), lebo tunelovaná poisťovňa nie je schopná navýšiť limity špeciálnych operácií a preplatiť vykonaný výkon skôr ako o rok a pol. Naozaj si po tom všetkom myslíte, že práve lekári by mali ísť bojovať za právo toho človeka, aby dostal termín aspoň o rok skôr? Veď platí poctivé peniaze poisťovni, musí, lebo bude šikanovaný a stíhaný a exekvovaný. Ale poisťovňa sa voči nemu necíti viazaná vôbec ničím. Niet peňazí a hotovo. Ale kde sú tie jeho? Na účtoch banky na Kajmanských ostrovoch? Skrátka, kým si občan Slovák neuvedomí, že je len bezprávnou dojnou kravou v rukách neľudského systému, bude naďalej frflať a nadávať na zdravotníkov. Namiesto toho, aby sa išiel spýtať riaditeľa poisťovne, kde sú jeho peniaze, ktoré mu zo zákona mesačne zveruje.

Aj my zdravotníci máme svoje rezervy, to nepochybne. Ale aj my sme len rukojemníci systému. Navyše mnohí z nás existenčne závislí. Koľko je asi lekárov medzi zdravotníckou mafiou? Ako som napísal, nechcem zastávať zdravotníkov. Ale že vám dajú termín na operáciu o pol druha roka, že sa musíte zapisovať na očné vyšetrenie o štvrtej ráno, že musíte cestovať na ošetrenie aj 80 km, že necháte 10% dôchodku mesačne v lekárni, za to ozaj zdravotníci nemôžu. Nevraživosť a nenávisť pramení práve z toho, z frustrácie a domnienky, že za čoraz horšie podmienky pre chorého človeka na Slovensku môže zdravotník. Mnohí kolegovia sú frustrovaní rovnako ako pacienti. Hlavne praktickí lekári a odborníci, čo robia „ na seba“. Nikto nie je tak otrlý, aby mu nevadili sústavné výčitky, urážky, opľúvanie a osočovanie. Ani ten lekár nie. Keď vám banka odmietne vydať váš vklad, lebo manažment zakázal výbery, budete kydať na úradníka za prepážkou? No ťažko. Svojich práv sa treba domáhať tam, kde sa porušujú. Cesta menšieho odporu – urobiť zdravotníka terčom svojej nespokojnosti je síce možno lákavá a pre niekoho efektná, ale úplne neefektívna. Spýtajte sa pána ministra zdravotníctva, kedy sa zavedie elektronické zdravotníctvo, napríklad. Projekt už existuje a bol publikovaný. Kedy sa zavedenie transparencia do finančných tokov a potokov, kedy sa upchajú falošné kanály a diery? Zatiaľ ešte neurobil dokopy nič, okrem kozmetickým úprav a uhladených výrokov. A pol roka je tatam. Peniaze, ktorými sa skladáte niekomu v zdravotníctve na veľký blahobyt sú vaše. Pre vás to nie sú peniaze „tých druhých“. Vy predsa viete o každom eure, ktoré musíte zarobiť a dať do bezodnej diery. Je to vaša, naša, moja povinnosť. Ale kto má povinnosti, musí mať aj práva. Máte právo vedieť, ako sa s vašimi eurami v zdravotnej poisťovni  naložilo…

Autor: Jozef Marec

Zdroj: sme.sk

Foto: sme.sk