Zdravie je pre nás všetkých základným predpokladom všetkého. Okrem iného aj ekonomickej prosperity, základnou devízou, ktorú vkladáme do nášho žitia. Ale akosi nám uniká, že k nám nepríde samo, to skôr samo odíde. Aj s nami…
Kedysi sme mali na celej škole jediného obézneho spolužiaka, ktorý mal, chudáčisko ako sa vraví po chlebe! Dnes trpí nadváhou cca 20 % detskej populácie v školskom veku a z toho zhruba polovica obezitou! Jej zhubné dôsledky sa zakladajú už v útlom detstve a pokiaľ nedôjde k nejakému „zázraku“, prejavia sa už v ranej mladosti. Vyhliadky sú hrozivé. Až doposiaľ žila každá nasledujúca generácia dlhšie ako predošlá a vyrástla o čosi vyššie do výšky. Hovorí sa tomu sekulárny trend. Zlá správa pre naše deti – táto generácia už dlhšie žiť nebude a jej stredná priemerná dĺžka života sa oproti predošlej o čosi skráti. Prvý raz v histórii ľudstva! Narastajúca obezita a jej komplikácie sú základnou príčinou.
Prejedáme sa nekvalitnými potravinami, to po prvé. Pri našom životnom štýle s minimom pohybu by nám stačil polovičný kalorický príjem, než aký sa odporúča. Nevieme sa zbaviť stravovacích zvyklostí našich predkov –mastných, sýtych a ťažkých jedál. Žiaľ, varíme ich navyše z nevyhovujúcich surovín, plných jedov a nepridávame k nim ten vtedajší permanentný pohyb. Naše poľnohospodárstvo je v kolapse, ubúda aj záhumienkov, kde by sa dala tzv. biopotrava dopestovať takmer zadarmo. Trávime čas sledovaním slaboduchých televíznych relácií, žijúc virtuálne životy prepytujem celebrít, zanedbávajúc svoje vlastné. I keď na druhej strane chápem, že jedlo môže byť istým východiskom proti stresu a bezútešnosti života, pohľad na mladých, často až monštruózne obéznych ľudí je veľmi smutný. O nedostatku pohybu sa toho popísalo veľa, možno sa k tomu niekedy vrátim, lebo je to najhlavnejšia príčiny obezity. A tak to vychádza že za obezitu si môžeme sami, aj za to, čo s ňou prichádza. Lebo vysoký kalorický príjem by sme mohli aspoň čiastočne kompenzovať pohybom a v tom nám žiaden politik, žiadna mafia ani nik iný nebráni. Jedine naša vlastná pohodlnosť a lenivosť.
Obezita prináša množstvo komplikácií. Tukové tkanivo je jeden obrovský metabolicky a endokrinne aktívny orgán, ktorý nášmu telu nič dobré neprináša. Až 500 úmrtí na 100 000 obyvateľov zapríčiňujú ochorenia srdca, ciev a komplikácií cukrovky dospelého typu – takmer všetko „deti“ našej obezity. Až 70% hypertenzií a jej komplikácií sa vyskytuje práve u obéznych, až 90% dospelých cukrovkárov je obéznych! Znížením hmotnosti čo len o 10% takmer vždy poklesne citeľne aj krvný tlak a zlepší sa tolerancia cukru a citlivosť na inzulín. Priam rapídne môže poklesnúť spotreba liekov, ktoré musíme kvôli nadváhe užívať pre ochorenia, čo ju sprevádzajú – vysoký tlak, srdcové zlyhanie, choroby obličiek, cukrovka, psychické poruchy, poruchy preťaženého pohybového aparátu, poruchy zažívania, atď. Inak Je zaujímavé, ale priam patognomické( typické) že viacej obéznych je medzi občanmi s nižšími finančnými príjmami a nižším vzdelaním. Kvantá liekov, ktoré ročne úplne zbytočne pohlceme pre vyššie uvedené ochorenia, to je prvý tunel, ktorý my sami občania vrážame do slovenského zdravotníctva, lebo sa o seba nestaráme. Je pohodlnejšie pasívne hltať tabletky, ako sa chorobám aktívne brániť. Žiaľ, napriek pokroku farmaceutickej vedy a tisícom nových liekov, ich ozajstný efekt sa kdesi stráca. Ani hrsť liekov nestačí, tak tvrdia poprední európski odborníci na vysoký tlak a jeho komplikácie, pokiaľ človek nezmení prístup k životospráve.
Utopené v alkohole
Sú ďalšie obrovské sumy, vynaložené na zdravotnú starostlivosť. Akiste máte viacerí také skúsenosti ako ja. Ráno okolo siedmej, keď chodím do práce, postávajú pred obchodmi s potravinami a popíjajú prvé pivo, či je leto, či je zima. Ľudia bez práce, bez perspektívy, telesne a duševne závislí na alkohole, telesne aj duševne zdevastovaní svojim démonom. Nervový systém, pečeň, krvotvorba a hlavne psychika, emocionálna a kognitívna (výkonná) funkcia mozgu, otrávené jedom. Mnohí trávia množstvo času na nemocničných oddeleniach, hlavne ak sa dostavia komplikácie. Zlyhávajúca pečeň, stvrdnutá cirhózou, cez ktorú neprúdi krv a hľadá si cestičky, ako nepriechodnú pečeň obísť. Vytvára tzv. cievne kolaterály, obchádzky, ktoré sú však nebezpečným chorobným stavom. Tieto rozšírené cievy hlavne v pažeráku vyzerajú ako hrubé kŕčové žily na predkoleniach, aj sa tak volajú – varixy. Pažerákové varixy, krehké hrčovité uzly, preplnené krvou, ktoré často krvácajú. A krvácajú tak masívne, že sú schopné behom pár hodín zabiť svojho nositeľa. Už samotná pečeňová cirhóza v štádiu zlyhávania stojí zdravotníctvo stovky, ba tisíce eur, vynaložené na jedného pacienta. Krvácanie z alkoholických pažerákových kŕčových žíl – to je more krvi a plazmy, ktoré musíme týmto nešťastníkom dávať, aby sa udržali pri živote. Musia sa pri tom používať veľmi drahé pomôcky a špeciálny materiál. Zasa na úkor zdravotníctva, či lepšie, na úkor ostatných pacientov. Laik si vie sotva predstaviť, koľko to ročne stojí len našu nemocnicu peňazí. Sú to ťažké desaťtisíce eur, ktoré investujeme do „zdravia“ nezodpovedných ľudí, aby sme ich udržali pri živote a aby mohli znovu chľastať. O pár týždňov, mesiacov prídu zas a všetko sa opakuje…
A to sme len pri pečeni a jej komplikáciách, takže poďme ďalej. Infúzna liečba alkoholom zničenej brušnej slinivky stojí počas jednej hospitalizácie okolo 1000 euro (slovom tisíc!) Len veľmi ťažko vyčísliteľné sú náklady na liečbu úrazov zapríčinených alkoholom, ktoré či už alkoholici samoobslužne sami sebe, alebo nevinným tretím osobám spôsobia. Aj to ročne predstavuje pre jednu nemocnicu desaťtisíce euro. Nehovoriac o možných dočasných, či trvalých následkoch, o práceneschopnosti a iných hmotných škodách, zavinených alkoholom. Žiaľ, slovenská legislatíva je v tomto smere veľmi tolerantná a nepriamo alkoholikom doslova nahráva. Naše zdravotné poistenie je založené na princípoch solidarity – kto zarába viac, prispieva viac, kto je chorľavejší, odoberá viac, kto je zdravý, odoberá minimálne. Azda je to tak správne. Lenže som zásadne za to, aby boli choroby spôsobené alkoholom a návykovými látkami z princípu solidarity vyňaté! Alkoholici prispievajú do systému minimom peňazí, mnohí sú predčasne invalidizovaní, nezamestnaní, väčšinou dobrovoľne, sami nemajú často z čoho žiť. Ale zo systému, na ktorý sa takmer všetci skladáme a nie málo, odčerpávajú nepredstaviteľné prostriedky. Ako k tomu príde napr. slušný občan, pravidelne platiaci poistné, že napr. pri podozrení na nádor mozgu musí čakať na CT vyšetrenie 3-4 týždne, zato alkoholika s rozbitou hlavou musíme vyšetriť prakticky bez čakania? Ako k tomu prídu všetci občania, ktorí sa o svoje zdravie starajú, alebo si ho aspoň vedome nepoškodzujú? Alkoholizmus je síce choroba, ale na rozdiel od iných si je za ňu v plnom rozsahu zodpovedný človek sám. Keď si nedáte urobiť u zubára preventívnu prehliadku chrupu, budúci rok si prakticky platíte všetky zubné zákroky z vlastného. Ale alkoholikom sa toleruje všetko. Títo ľudia pochodia v nemocnici 3-4 akútne oddelenia, potom skončia niekde na chronickom oddelení (ODCH, paliatívne). Poisťovňa nám však z tých 4-5 hospitalizácií zaplatí maximálne dve! Ostatné ide na úkor nemocnice, ujedajúc z krajca ostatným pacientom.
Ktosi si dal tú námahu a vyrátal, že v Európskej únii, ktorá má asi 500 miliónov obyvateľov sa vynakladá na liečbu alkoholizmu a jeho následkov cca 13% všetkých nákladov do zdravotníctva. Je to obrovské číslo, ak si uvedomíme, koľko je ešte ďalších chorôb vrátane úrazov, vrodených ochorení, atď. Na Slovensku som tieto čísla nenašiel, ale dovolím si tvrdiť, že treba nejaké percento prihodiť. A keby sme pridali ešte fajčenie a drogy, možno by vyšli tie naše „ koníčky „ slovenské zdravotníctvo na nejakých 20% všetkých nákladov! Tolerancia nákladov v liečbe alkoholizmu a jeho následkov zo strany zákonodarcov je ďalším obrovským tunelom do skromného rozpočtu slovenského zdravotníctva.
Kto neskoro chodí…
… menej si vypije, hovorí moderný variant klasického slovenského porekadla. Ja by som ho ešte pozmenil inak – kto neskoro chodí, menej si požije! Samozrejme, kto neskoro chodí k lekárovi. Na to, ako bolo za socializmu v zdravotníctve pre pacienta mnoho kladov, malo to aj následky neblahé. Socializmus nás odučil vážiť si cenu zdravia, odučil nás niesť za vlastné zdravie zodpovednosť. Možno aj preto, že bolo zadarmo a čo je zadarmo, to nemá pre človeka cenu. Je to až na neuverenie, že hoci vymoženosti socializmu v zdravotníctve už dávno neexistujú, svoje zdravie si nevážime ani zamak viac! Pritom je to najvyššia hodnota, akú by ľudstvo malo vyznávať, želáme si ho pri každej príležitosti- želám ti veľa zdravia! Ale ono nespadne odkiaľsi z oblakov, len málokomu sa podarí, že mu zdravie bez problémov slúži. Väčšinou treba oň aj poriadne zabojovať. A keď už nedodržiavame tzv. primárnu prevenciu, to jest zabránenie vypuknutiu choroby, mali by sme dodržiavať aspoň prevenciu sekundárnu – ak už sa nám zdravie naruší, treba čo najskôr vyhľadať lekára. Pravda je však taká, že mnoho pacientov vyčkáva a dúfa, že to prejde samo. Nuž, prejde, niekedy. Chrípka, hnačka, zastavené vetry, človek si často poradí aj sám. Ale bolesti na hrudi s dýchavicou, úporná chronická bolesť, poruchy srdcového rytmu, vysoký tlak, krvácanie z tráviacej rúry a mnoho ďalších ťažkých príznakov, tie samy neprejdú. Pritom keby dotyčný navštívil lekára skôr a skôr by sa dostal do nemocnice, zabilo by sa niekoľko múch jednou ranou. Každá choroba sa ľahšie lieči a bráni komplikáciám, ak sa začne čo najskôr. Pacient má zdravotný benefit – lepšiu šancu na uzdravenie a na prežitie a jeho liečba stojí oveľa menej financií.
Lenže aj ťažko chorí často do poslednej chvíle čakajú, kým sa stav nezhorší až do kritického štádia. To býva najčastejšie večer a v noci. Potom si zavolajú záchranku a nechajú sa zaviesť do nemocnice. A niektorí to robia z vypočítavosti. Namiesto toho, aby cez deň, kým je čas vyhľadali svojho praktického lekára, zavolajú si večer záchranku, lebo to majú bez čakania a vedia, že budú hneď vybavení. A niekedy im to radia sami praktickí lekári, ako to vyplýva potom z výpovedí samotných pacientov- pán doktor mi povedali, že ma pozrieť nemôže prísť, ak mi vraj bude horšie, mám si volať záchranku. Nuž, keď má niekto tri dni bolesti na hrudi a dýchavicu, kedy mu bude ešte horšie? V truhle už veru nie.
Skrátka, aby som to zhrnul – nemocničné oddelenia, hlavne interné sú doslova zavalené pacientmi v ťažkých stavoch, ktorí prišli neskoro, prišli zanedbaní a hlavne v najnevhodnejšom čase. Či lekári v teréne, či pacienti si musia uvedomiť, že každý ťažký pacient, ktorý príde v čase pohotovostnej služby t.j. cez pracovný deň od 15.00 hod do 7.00 hod nasledujúceho dňa, či v sobotu nedeľu a vo sviatok musí rátať s tým, že vtedy nemocnica a jej zložky pracujú v značne obmedzenom režime. Nepracujú konziliári, na oddeleniach je jediný lekár, ktorý aj pri najlepšej snahe sa nestihne postarať o všetkých ťažkých pacientov a ich diagnostika a liečba sa môže preto objektívne kriticky oddialiť. Každý, kto takto špekuluje a čaká do večera, hoci má ťažkosti niekoľko dní, sa vystavuje takémuto riziku. Predsa nie je normálne, aby interné oddelenie prijalo za deň 20 pacientov, z toho päť cez deň a 15 v čase pohotovostnej služby! Malo by to byť presne naopak! A je to jav v našich končinách celkom bežný, hlavne v piatok poobede a večer. Podľa našich skúseností len u tretiny pacientov vznikli akútne ťažkosti v čase tesne predtým, ako prišli do nemocnice. Zvyšok mal ťažkosti niekoľko hodín až dní a pokojne mohol byť ošetrený praktickým lekárom, pričom mnohí možno nemuseli vôbec skončiť v nemocnici!
Je to čoraz horšie. Pacienti chodia v pokročilých štádiách chorôb, ich liečba stojí potom množstvo úsilia, aj financií, ale čo je horšie, ich šance na uzdravenie, či záchranu života sú menšie a menšie. Darmo sa potom niekto sťažuje, že veď otec, matka, atď., prišli do nemocnice po svojich a o dva dni umreli. Prišli po svojich, ich stav mal však už nezvládnuteľnú dynamiku. Vyplýva z toho, že kdesi čosi škrípe, kdesi čosi nefunguje tak, ako by malo, nefunguje adekvátne prostriedkom, ktoré sa vynakladajú na neefektívne fungujúce segmenty zdravotníctva. Tento fakt plus obrovské a zbytočné náklady na liečbu pacientov, čo prišli zanedbaní a neskoro predstavuje ďalšie vyhodené peniaze a hlboký tunel do zdravotníctva. Čo k tomu dodať?
Jediné slovo- PREVENCIA! My, všetci potenciálni pacienti, musíme začať u seba aby sme v lepšej kvalite života a dlhšie požili. Úspory v zdravotníctve budú druhotný, ale nemalý efekt. Aby sme nezmyselne nevyhadzovali peniaze za niečo čo nemusíme a potom sa musíme skladať na detskú onkológiu, na zložité operácie v zahraničí a podobne. Na druhej strane, na Slovensku neexistuje ani zo strany rezortu zdravotníctva, ani zo strany poisťovní žiadna prevencia, ba ani len osveta. Samozrejme, ak nerátam detský vek, kde ešte pretrvávajú povinné preventívne prehliadky a očkovanie. Dovolím si tvrdiť, že v prevencii robí pre zdravie občanov viac rezort vnútra (cestou dopravnej polície) a pôdohospodárstva (cez kontroly kvality potravín) ako zdravotníctva. Áno, zo zákona má každý občan SR nad 18 rokov nárok na preventívnu prehliadku u praktického lekára v rozsahu, aký určuje zákon, každé dva roky, ak je darcom krvi alebo zdravotne ťažko postihnutým občanom tak každý rok. Aby však celý systém mal zmysel, mala by byť v zákone zakotvená povinnosť a nie právo! Preventívne prehliadky by mali byť pre občana povinné rovnako ako u zubára a kto by si povinnosti neplnil, strácal by určité výhody zo zdravotného poistenia (napr. plné platby za lieky) a naopak, kto by pravidelne chodil na prevenciu, mal by bonusy (napr. menšie doplatky za lieky). Prevencia by samozrejme, nepriniesla ihneď stomiliónové úspory, ale o dva tri roky by to bolo citeľné. Veď už medik v druhom ročníku vie, že prevencia je najlacnejšia liečba! Praktickí lekári by mali byť zvýhodňovaní nie tým, kto napíše najmenej liekov, kto naordinuje najmenej vyšetrení. Mali by byť hodnotení za vykonávanie preventívnych prehliadok, ozajstných fyzických, nielen formálnych na papieri. Zvýhodnení by mali byť lekári, ktorí vykonajú najvyššie percento účinnej prevencie. Násilné znižovanie predpisov potrebných liekov a obmedzenie potrebných vyšetrení sa nakoniec aj tak prejaví nielen na zhoršenom zdraví pacienta, ale aj na ekonomike zdravotníctva. Lenže tá povinnosť nebude nikdy zavedená. Lebo za preventívku by musela poisťovňa lekárovi zaplatiť a potom – prevencia by znížila behom 2-3 rokov chorobnosť. A z čoho by potom bohatli farmafirmy?
Aká je však u nás prevencia v praxi, tak len pre zaujímavosť jeden príklad – poisťovne pred pár rokmi pozastavili preplácanie tzv. onkomarkerov – látok čo sa vyskytujú v tele v prítomnosti (často ešte len driemúceho) zhubného ochorenia praktickým lekárom a ponechali túto výsadu len onkológom a iným špecialistom( napr. urológom, gastroenterológom…). No, keď už sa dostanete do rúk onkológa už sú vám markery na háku. Pritom sa volá po vyšších kompetenciách pre praktických lekárov a toto je praktický príklad, ktorý nemá logiku. Ale zasa- čo by potom ostalo na zisk, na zmluvy pre tetu Anku, maséra MUDr.K….?
Keď odrátame absenciu systému a koncepcie v topmanažmente zdravotníctva, keď odrátame tunely, ktoré vytvárame my sami svojou lenivosťou, ľahostajnosťou, špekuláciou s vlastným zdravím, keď odrátame tunely vytvorené financovaním neefektívne fungujúcich segmentov v zdravotníctve, množstvo súkromných, pritom často účelových zdravotníckych zariadení štedro financovaných poisťovňami, čiže ak odrátame už tie sprofanované tety, masérov, Pavla P. a keď odrátame stovky ton liekov, čo sa ročne predpíšu, zaplatia a potom vyhodia do kontajnerov tak zistíme, že slovenské zdravotníctvo je vlastne svetový hospodársky zázrak! Lebo napriek tomu všetkému síce mizerne, ale predsa ešte funguje.
Autor: Jozef Marec
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
