Kto som ako opatrovateľka? Som slúžkou tých, ktorých odložili rodinní príbuzní, lebo sa už o nich nevládali z akýchkoľvek dôvodov postarať? Alebo som anjelom pre tých, ktorí sa cítia v „domove dôchodcov“ ako v nebi,
lebo mali doma “peklo”? Kto som pre slovenských politikov? A kto som pre rodinných príslušníkov? Kto som pre samotných obyvateľov „domova dôchodcov“ dnes nazývaného zariadenie pre seniorov? Viem, kto som ja? Na túto otázku si odpoviem vtedy, keď sa spýtam, prečo som sa stala opatrovateľkou?
„Neviem, prečo som sa stala opatrovateľkou.“ Odpovedá mi opatrovateľka. „Možno preto, že som stratila prácu, ktorej som sa vyučila, a žiadnu lepšiu, ľahšiu som nenašla? Možno preto, lebo mám rada ľudí a tak som si myslela, že je to práca, ktorou dokážem pomáhať ľuďom, ktorí si už sami nevedia pomôcť? Možno preto, lebo nemusím cestovať? Možno preto, lebo nemám odvahu vycestovať do zahraničia?“
Až keď si opatrovatelia pravdivo odpovedia na túto otázku, mali by sa zastaviť a úprimne sa zamyslieť. Mám za sebou stovky hodín prednášok o opatrovaní, a desiatky hodín rozhovorov s opatrovateľkami. No vždy, keď od nich odchádzam, mám pocit, že ich „nechávam v štichu“. Mne sa ľahšie rozpráva, keď nemusím, tak ako oni, denne zvládnuť urobiť rannú hygienu, okúpať, nakŕmiť, zaplienkovať 20 klientov a to v takom kolotoči, že sa sama pýtam, načo im prednášam o odborných štandardoch? Veď systém v ktorom pracujú im nedovolí, aby ich splnili. Aké majú pracovné podmienky? A ako sú pripravené na profesionálnu starostlivosť a individuálny prístup, keď na klienta im nezostáva takmer žiaden čas, aby sa s ním porozprávali? Koľko z nich vie niečo o empatickom prístupe, o sociálnej komunikácii, o prejavoch demencie a agresívnom správaní vyplývajúcom z viacerých psychiatrických stavov?
A možno si aj vy myslíte, že opatrovať dokáže každý, kto už vychoval svoje deti a staral sa o svojich rodičov. Nie, nedokáže každý rodič správne sa postarať o svoje dieťa s mentálnym či telesným postihnutím a ani každá dcéra, či nevesta nedokáže opatrovať správne svojich starých rodičov.
Môj príbeh
Môj príbeh sa začal, keď som ako dvadsaťjedenročná nastúpila na študijný pobyt do Nemecka. Možno by sa moja cesta uberala úplne iným smerom, keby som dostala ubytovanie na študentskom internáte a nie v materskom domove medzi diakonisami, ktorý bol obklopený veľkým areálom nemocnice, zariadením pre seniorov, domom opatrovateľskej služby a školou pre opatrovateľov/ky. Ročné štipendium som nevyužívala len k štúdiu teológie, ale aj praktickej teológie a diakonickej práce. Medzi prednáškami som asistovala diakonisám pri ich pracovných aktivitách v nemocnici, alebo som im vypomáhala v starostlivosti o seniorov. Na víkendy a prázdniny ma tiež nenechali samu, ale ma brávali na výlety s klientmi, alebo mi kúpili lístok a poslali vlakom do inej spolkovej krajiny, aby som spoznávala ďalšie diakonické služby a zariadenia. Na stanici ma potom čakala v diakonskej rovnošate (habite) diakonisa a venovala mi svoj čas.
No najkrajším darčekom boli dva lodné (americké) kufre, ktoré som si mohla naplniť knihami o sociálnej službe evanjelickej cirkvi a mohla som si ich vziať domov. Po úspešných štátniciach som dostala miesto kaplánky na strednom Slovensku. Aj keď ma práca v zbore pohltila pri práci s deťmi, mládežou a liturgickými aktivitami, neprestala som sa venovať práci so staršími ľuďmi. Denne som sa pri nich pristavovala, rozprávala sa s nimi a po čase som ich začala vyhľadávať aj doma. Tých, ktorí už nevládali chodiť do kostola, som navštevovala stále častejšie. Spoznávala som nielen ich samotu a bezmocnosť, ale aj rodinnú atmosféru, ktorú som vnímala pri lôžku chorého alebo starého človeka. Stále viac som pozorovala zmeny, ktoré prinášala so sebou staroba a choroba rodinného príslušníka.
Jedného dňa som dostala ponuku od sestry diakonisy Barbary Haug, že privedie na Slovensko svoje dobré priateľky, ktoré sa dlhé roky venovali opatrovaniu, aby sme sa aj my zoznámili s touto službou. Ponuka bola nielen zaujímavá, ale ako sa ukázalo neskôr, priniesla požehnané ovocie a prospech do mojich cirkevných zborov. Od roku 1994 až do dnešného dňa, teda dvadsať rokov, používam na svojich prednáškach príklady z praxe jednej úžasnej ženy, ktorá sa volala Anne Rose Schwarz. Skoro mesiac sme spolu trávili čas v priebehu prednášok pre domáce opatrovateľky (rodinné opatrovateľky) a v priebehu krásnych letných večerov pri pohári vína alebo bylinkového čaju plných ľudských príbehov a opatrovateľských situácií, metód, techník, či teologických otázok. Anne Rose Schwarz po dvadsiatich rokoch praxe v nemocnici ako sestra na operačnom sále úplne zmenila svoju profesiu. Navštívila kurzy pre opatrovanie a sprevádzanie zomierajúcich v domácom prostredí a namiesto pracovnej služby v zariadení pre seniorov si vybrala cestovanie za klientmi do ich domovov. Do každej domácnosti, v ktorej bola potrebná opatrovateľka s 24hodinovou službou, si niesla kufor s kúskom domova, ale predovšetkým svoje odborné vedomosti dlhoročnej sestry, veľké srdce a ako hovorievala, aj dobrý žalúdok. Zmenu svojho prostredia nebrala ako záťaž. Spomínala: „Moja záťaž a moje problémy sú tak malé a nepodstatné, že zanikajú v prostredí človeka, ktorý sa dozvedel, že má tri, štyri či šesť mesiacov života a že počas tých posledných dní naňho nečaká nič pekné, práve naopak.“
Vážim si sociálnu prácu. Rada prednášam sociálny manažment, projektovanie v sociálnej práci aj manažérstvo kvality, ale stále viac som presvedčená o tom, že najdôležitejšia sociálna práca sa odohráva pri lôžku klienta. Čo zanedbáme alebo zle vykonáme tam, už nenapravíme ani v strednom, ale ani vo vrcholovom manažmente. Nikto ma nepresvedčí, že opatrovateľská starostlivosť si nevyžaduje odborné vzdelanie a nikto ma nepresvedčí, že opatrovateľkám stačí dnešné postavenie a rola s najnižším finančným ohodnotením. Je to neúcta k náročnému a veľmi ťažkému povolaniu.
Na opatrovateľských kurzoch dávam úlohu popísať pred začiatkom kurzu, akú majú predstavu o roly opatrovateľa/ky. Väčšinou účastníci kurzu napíšu, že je to pekná práca, ktorá si vyžaduje sociálne cítenie a empatiu. Po skončení kurzu ich nechám napísať tú istú úlohu. Obsahy úloh sa už nezhodujú na sto percent. Od roku 1994 sme do dnešného dňa vyškolili stovky opatrovateliek a opatrovateľov. Navštevujem ich priamo v zariadení. Poznám ich pracovné prostredie, klientov, každodenné a mimoriadne situácie, ktoré prinášajú známe aj neznáme okolnosti, ku ktorým musí opatrovateľ či opatrovateľka zaujať stanovisko, alebo vykonať pracovnú činnosť. Dnes možno viac ako inokedy si myslím, že „ich nechávame všetci v štichu“ Prečo? Dnes ich potrebujú tí druhí, ale zajtra ich možno budeme potrebovať my. Budeme spokojní s ich opaterou? Budú lepšie pripravené na starostlivosť o nás, alebo o našich blízkych? Budú mať na nás viac času? Budú mať lepšie pracovné pomôcky a pracovné prostredie ako dnes? Aj my na nich budeme kričať, nadávať, preklínať a prejavovať svoju vlastnú frustráciu z pokazeného života a žiadať od nich, aby nám utierali „zadky“, a obsluhovali nás, lebo my si to tu platíme? Budeme aj my takými rodinnými príslušníkmi, ktorí ich budú „šikanovať“?
Alebo sa u nás niečo zmení a povolanie opatrovateliek nielen v zariadeniach sociálnych služieb, ale aj v domácom prostredí, sa stane povolaním, ktoré podporia politici zvýšením ich zaslúženej mzdy, v ktorom zamestnávatelia upravia pracovné prostredie a pracovné pomôcky, v ktorom rodinní príslušníci namiesto šikany ponúknu pomocnú ruku v starostlivosti a v ktorom samotní klienti sa naučia slušnosti, trpezlivosti a vďačnosti?
Prajem si, aby opatrovateľka nebola slúžkou človeka, ale „profesionálnym anjelom“, ktorý je na blízku človeku v sociálnej núdzi.
Autor: Mária Kovaľová
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
