Pred sto rokmi dňa 5. decembra 1915 sa v Záriečí pri Púchove narodil lekár a biológ, akademik Ivan Stanek, vedúci predstaviteľ lekársko-biologických disciplín na Slovensku.
Už od mladého veku inklinoval Stanek k histórii a prírodným vedám. Pochádzal z rodiny Zochovcov, jeho mama (rod. Zochová) bola vnučkou štúrovca Ctiboha Zocha a sestrou prírodovedca prof. Branislava Zocha. Jeho záujem o prírodné vedy tak vyústil k rozhodnutiu študovať medicínu, keďže prírodovedecká fakulta na Slovensku vtedy neexistovala. Na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave ho priťahovali najmä teoretické predmety – biológia, histológia a embryológia. Ako medik začal pracovať pod vedením profesora Zdeňka Frankenbergera v Ústave histológie a embryológie. Najskôr bol vedeckou pomocnou silou a v posledných ročníkoch štúdia pracoval už ako asistent ústavu. Štúdium na LF UK ukončil v roku 1940. Krátko po skončení druhej svetovej vojny (1945) ho profesorský zbor lekárskej fakulty poveril vedením Ústavu histológie a embryológie, na čele ktorého stál až do svojej smrti v roku 1972.
V roku 1946 habilitoval Ivan Stanek na docenta. Odišiel na študijný pobyt do švajčiarskeho mesta Bazilej. Na Slovensku neskôr úspešne rozvíjal nové metódy výskumu. Keďže v tom čase mohol publikovať iba v domácich časopisoch, niektoré výsledky jeho výskumu mu ukradli bádatelia zo západných krajín. V roku 1953 sa stal Stanek vysokoškolským profesorom. O tri roky neskôr (1956) získal titul doktora lekárskych vied (DrSc.). Bol jedným z prvých slovenských akademikov (od roku 1953 bol členom korešpondentom Slovenskej akadémie vied – SAV a o dva roky neskôr členom SAV). Dobudoval teoretické ústavy Lekárskej fakulty UK v Bratislave, založil viaceré biologické pracoviská. Po oslobodení riešil koncepčné otázky vysokého školstva, vedy a zdravotníctva, významne prispel k výučbe lekárov, vedeckých a pedagogických pracovníkov. Sústavnú pozornosť venoval aj popularizácii vedeckých poznatkov.
V pedagogickej práci i vo výskume nadviazal akademik Stanek na tradíciu a odborné výsledky na Lekárskej fakulte UK, stal sa zakladateľom slovenskej histologickej školy. Založil pracovisko s tkanivovými kultúrami, do výskumu zaviedol nové experimentálne metodiky, filmovanie buniek, elektrónkovú mikroskopiu. Zameriaval sa hlavne na výskum retikuloendoteliálneho systému, makrofágov centrálneho nervstva, na kultiváciu nervového tkaniva. Venoval sa dejinám medicíny a biológie, ale aj skúmaniu životopisov predstaviteľov slovenskej kultúry, bol redaktorom viacerých domácich odborných časopisov: Biológia, Bratislavské lekárske listy, Folia Morphologica a zahraničných časopisov Acta Anatomica a Zeischrift für mikroskopische – anatomische Forschung.
Ivan Stanek je autorom diela Embryológia človeka (1952), mnohých vysokoškolských učebných textov z histológie a mikroskopickej anatómie, vyše 70 štúdií a článkov v domácich a zahraničných periodikách. Začiatkom 50. rokov 20. storočia sa angažoval v akademických funkciách na LF UK, bol dekanom a prodekanom LF UK, vedúcim Katedry histológie a embryológie LF UK, vedúci Laboratória experimentálnej cytológie Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV, členom korešpondentom Československej akadémie vied (ČSAV), členom korešpondentom Juhoslovanskej akadémie vied v Záhrebe, členom vedeckých kolégií SAV, prvým podpredsedom Československej anatomickej spoločnosti, sekcie Spoločnosti Jana Evangelistu Purkyně, členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností. Ako prvý čs. bádateľ bol zvolený za člena výberovej spoločnosti European Tissue Culture Club, bol členom medzinárodnej Anatomische Gesellschaft, švajčiarskej spoločnosti morfológov, medzinárodnej Society for Cell Biology a i. Pričinil sa o založenie tradície stredoeurópskych histologických sympózií.
Napriek tomu, že prof. Ivan Stanek dosiahol vo svojom živote veľmi významné spoločenské postavenie, pocty i uznanie, zostal až do svojej smrti 6. februára 1972 v Bratislave, skromným človekom.
Jeho osobnou charakteristikou bola vždy slušnosť, tolerantnosť a humanizmus. Svojím širokým rozhľadom, odborným vzdelaním, pedagogickým majstrovstvom, pracovitosťou ostal vzorom pre ďalšie generácie lekárov, vysokoškolských pedagógov a vedcov.
Zdroj: TASR
Foto: TASR
