Evin manžel vlastnil dopravnú firmu. Plné pracovné nasadenie, do toho zabúdanie na stres pri poháriku, až sa jedného dňa stalo, že v práci skolaboval – bol to infarkt, prvý a zároveň posledný, finito.
Najťažšie roky mala spoločnosť za sebou. Teraz sa mu mohlo už lepšie “dýchať” a zrazu toto… Splácanie lízingov, úvery, mýtne jednotky, boj s nekonečnou byrokraciou, popri tom snaha všetko zastrešiť a zabezpečiť slušnú mzdu pre zamestnancov, to všetko sa podpísalo na jeho zdraví. Samozrejme spôsob života – prehovorte chlapa, aby šiel k lekárovi.
Eva tak bola zo dňa na deň postavená pred rozhodnutie - predať firmu, nájsť niekoho spoľahlivého, kto ju povedie, alebo prevziať celú zodpovednosť na seba? Rozhodla sa pre poslednú možnosť. Niekde v kútiku duše sa utešovala, že aspoň pritiahne deti domov.
Dovtedy pracovala ako zdravotná sestra, tak ukončila pracovný pomer a snažila sa plnohodnotne zastúpiť svojho manžela. Ako doma, tak aj vo firme. Len ona vie, koľko nocí preplakala do vankúša. Deti v tom čase študovali, tak už boli viac-menej preč z domu, chodili len na víkendy.
Zahryzla sa do novej výzvy. Veľmi sa snažila. Nemala problém obliecť si montérky a s chlapmi stráviť celý deň v dielni. Ale keď potom všetci odišli domov, tak ona ešte do noci sedela v kancelárii. A ráno v sukničke, v lodičkách, perfektne upravená bežala na jednanie.
Postupne sa mi menila pred očami z nesmelej, pracovitej, tichej zdravotníčky na sebavedomú a ráznu ženu. Zvládnuť šesť chlapov – vodičov a údržbárov v dielni spôsobom, aby ju rešpektovali, chcelo poriadnu dávku odvahy.
Každý chce nejakým spôsobom špekulovať, uľahčovať si prácu a prirodzene sa vyhýbať povinnostiam. Veď ako im môže jedna baba niečo prikazovať?
Zvládla to tým, že si postupne budovala rešpekt. Pritom často ťahala za kratší koniec. Ona bola tá, ktorá musela vodičom dokázať, že ju oklamali, alebo svojvoľne zmenili trasu, alebo vytiahli naftu z nádrže. Jednoducho musia si byť vedomí toho, že ak chcú mať za prácu zaplatené, treba ju poriadne urobiť. V konečnom dôsledku za to všetko niesla zodpovednosť ona. Keď niečo nedopadlo tak ako malo, len jej zvonili telefóny. Prehrešky často vyplávali na povrch len tak mimochodom, ona tá pravda si vždy nájde cestičku.
Usmievať sa a pritakávať, to jednoducho nešlo. Klamala by samú seba. Došlo na situácie, že musela zvýšiť hlas, rázne prikázať a veru aj zanadávať. Znížiť sa na úroveň hulváta. Nebola z ľudí, čo kričia pri každej príležitosti, zvyčajne to bolo až vtedy, keď niekto na ňu “vyletel”. Akcia – reakcia. Na niekoho jednoducho nič iné neplatí, či sa vám to páči, alebo nie…
Akurát dcéra ju vedela dať dole jedinou vetou : “Matka, si vulgárna”. Vtedy Eva spozornela, nič nepovedala, ale vráska na jej čele hovorila za všetko.
Dnes je z nej neoblomná, tvrdá žena, ktorá presne vie, čo chce. Život ju vycvičil a vôbec sa s ňou nehral. Nejak intuitívne očakáva ten zmysel pre zodpovednosť od všetkých vo svojom okolí.
Paradoxne, to nechcú pochopiť práve tí, pre ktorých to vlastne všetko robila – jej deti. Nevie ich pritiahnuť domov. Obaja sú v Čechách. Syn informatik s dobrou prácou a priateľkou sa asi nevráti, dcéra ešte študuje, ale z jej správania cítiť, že práca v tejto firme tiež nebude pre ňu.
Navyše obe deti vidia len to, že táto firma ich pripravila o otca a zmenila im matku. Zbytočne sa Eva trápila? Hoci ju to posunulo do iných dimenzií, platí privysokú daň.
Deti sú to, čo dáva zmysel nášmu životu, ale príde chvíľa, keď musíme pustiť ich dlaň a nechať ich kráčať svojou cestou. Nechcime si cez ne plniť svoje sny. Nech si idú za svojimi. Nie je to jednoduché, viem.
Autor: Ľuboslava Šusteková
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
