V kenskej škole Majaoni sa chystajú voľby. O post prezidenta školy sa uchádzajú traja kandidáti – jemná Magdalene, chudobný Harry a charizmatický Saíd. Akú taktiku zvolia a kto sa nakoniec stane víťazom? Holandskému režisérovi Jaroen van Velzenovi sa v mikrokozme jednej školy podarilo zachytiť jeden z najpálčivejších problémov kenskej spoločnosti.
Film Hlas za kozu sleduje predvolebnú kampaň a voľbu prezidenta na strednej škole v Keni. Byť prezidentom školy je považované za veľkú prestíž. Kandidáti veria, že post prezidenta im zabezpečí rešpekt a úctu študentov a pomôže k lepšej budúcnosti. Magdalene sa chce stať právničkou, Harry sníva o povolaní doktora a Saíd túži byť generálom kenskej armády.
Vo svojej predvolebnej kampani sa však viac ako na víziu a činy zameriavajú na hľadanie spôsobov, ako si kúpiť hlasy spolužiakov. Ich taktika nie je prefíkaná a úlisná ako vo svete dospelých. Sú to predsa len stále deti, a tak konajú otvorene, až prostoducho. Keďže s korupciou sa stretávajú od malička všade, na kupovaní hlasov nevidia nič zlé. Napokon aj Magdalenina babka sa hneď pýta, akým spôsobom bude Magdalene podplácať študentov, aby za ňu hlasovali. Na odpoveď, že podplácať nechce, babička odvetí: „Korupcia v Keni nikdy neprestane. Podplácať sa musí“.
Podľa Transparency International na každého obyvateľa Kene pripadá jeden úplatok ročne. Pri 45 miliónoch obyvateľoch sa tak Keňa radí k najskorumpovanejším krajinám sveta. Ľudia sú s korupciou dokonale zžití, a tak sa nemožno čudovať, že deti ich správanie kopírujú. Zdá sa, že namiesto toho, aby sa deti v škole naučili princípom demokracie, zdokonaľujú sa v korupčných praktikách. Názov filmu napovedá, že rodina jedného z kandidátov je dokonca ochotná obetovať jedinú kozu, ktorú vlastnia.
Režisér Jaroen van Velzen vo filme poukazuje aj na iný problém – nerovnoprávnosť žien. Od založenia školy sa ešte nikdy prezidentkou nestalo dievča. Dievčaťu, ktoré kandidovalo predchádzajúci rok, sa chlapci vyhrážali zbitím, a tak radšej odstúpilo. Ako sa jeden študent školy vo filme vyjadrí: „Dovoliť dievčaťu viesť školu je hanba.“ Magdalene chce dokázať, že aj dievča môže byť vodcovskou osobnosťou.
„Našu spoločnosť niekedy najlepšie pochopíme pri pohľade na naše deti,“ – znie citát z filmu. Rozdávanie cukríkov za hlasy a podceňovanie ženskej kandidátky sa môže zdať nevinné, skrýva však väčší spoločenský problém. Z týchto detí raz vyrastú dospelí občania, ktorí sa budú spolupodieľať na smerovaní krajiny.
Jaroen van Velzen vo svojom filme nemoralizuje, nesúdi, ani neponúka žiadne riešenie. Necháva rozprávať študentov, a tým poburuje naše svedomie a nastoluje naliehavú potrebu zmeny. Zmenu seba samých, aby sme boli schopní byť pre deti vzorom v charakternosti a poctivosti. Deti sú totiž naším zrkadlom.
Autor: Iveta Aldana
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
