V tomto blogu sa odhalilo všeličo a možno aj padlo nejaké to tabu, ale je jedna téma, ktorú som vždy obchádzala. Umieranie. To čo nasleduje, keď pacientovi lekár oznámi, že je v terminálnom štádiu, ktoré môže trvať týždne, možno pár mesiacov, že už bude dostavávať len paliatívnu liečbu a že by bolo dobré, aby si v pokoji rozmyslel, ako si predstavuje svoje posledné dni. Áno, v tomto je rakovina “luxusná”. Môžete si premyslieť…
Mám známu v terminálnom štádiu. Vie to od polovice mája. Vyzerá lepšie ako kedykoľvek predtým, ešte ju až tak nebolí, aj jej chutí jesť. Toto všetko sa však môže zmeniť. Lekár ju upozornil, že telo sa začne pomaly vypínať. Možno už dnes a pôjde to pomaly. Možno neskôr a zhoršovať sa to bude zo dňa na deň.
Metastázy budú tlačiť na nervy a to bolí. Na pľúcach sa jej bude držať voda a vtedy sa ťažko dýcha. Stratí apetít. Z fyziologických aj psychologických dôvodov. Napriek tomu bude mať veľké brucho, lebo pečeň sa ešte zväčší. Ku koncu môže mať vysoké horúčky spôsobené infekciami, ktorým sa v oslabenom tele bude dobre dariť. Ak bude mať problémy s močením, dostane kateter. Nedá sa vylúčiť, že bude mať výpadky pamäti, je možné, že bude apatická alebo môže byť aj nevrlá až agresívna.
Skoro na všetky tieto príznaky sú už lieky, ktoré ich zmiernia. Pomôcť môžu aj masáže, relaxácia. Ak je to čo i len trochu možné. a kým to nie je až také zlé a pre rodinu bez profesionálnych zručností zvládnuteľné, odporúča sa pobyt doma. Injekciu či infúziu od bolesti môže prísť zaviesť zdravotná sestra aj domov.
Dostala takú brožúrku a v tej to všetko bolo napísané. Chodí na stretnutia terminálnych pacientov. Môžu sa tam porozprávať, popýtať. Kde je dobrý hospic, ako to povedať deťom, koľko stojí notár, čo sa stane s ich mŕtvym telom v podzemí nemocnice, kde je márnica.
Sú tam rôzni ľudia. Niektorým by ste nehádali, že to majú za pár, iní trpia tak, že sa zjaví otázka, či už nebolo dosť. Umierajú. Hovoria o tom, dostávajú podporu, počúva ich ochotná psychologička, pokojný lekár z paliatívnej kliniky, skúsená sociálna pracovníčka.
Pred rokmi to tak nebolo. Mama tejto mojej známej umierala na rakovinu pred tridsiatimi rokmi. Strašne dlho, vo veľkých bolestiach a v strachu, čo bude s jej tromi deťmi. Vtedy ešte neboli brožúrky, podporné skupiny, o rakovine sa ľudia báli prehovoriť, médiá ju obchádzali.
Neznamená to ale, že dnes sa umiera ľahšie. Má to len inú, sofistikovanejšiu formu. Žiadna brožúra, žiaden profesionál, milujúca rodina či duchovný s nami v tom poslednom momente vlastne už nebudú. Na svet sme prišli nahí a odchádzame z neho sami. Ak však máme zodpovedané aspoň niektoré otázky a sme ako tak zmierení, možno nás tá studená definitívna samota až tak nedesí.
Autor: Jana Shemesh
Zdroj: dennikn.sk
Foto:dennikn.sk
