Dnes, ani neviem ako, som sa podujala upratať jednu vstavanú skriňu. No tak dobre, boli to tri poličky…
Chvíľami som žasla. Tie veci takmer tri roky nikto nepoužíval. A nikomu ani nechýbali. Tak som im povedala to povestné posledné zbohom. Bez ľútosti.
Ako sa kôš plnil a vo mne sa rozlieval príjemný pocit, spomenula som si na historku od známeho. Kupovali dom. Na povale nič nebolo, ako vraveli pôvodní majitelia. To NIČ vypratali, vážilo tonu. Ani nechcem vedieť, čo všetko tam bolo. Stačí, že si pamätám, čo všetko som našla ja v troch poličkách skrine v byte, kde sa býva. Žiadna pivnica, žiadna povala, žiadna komora… Miesto, kadiaľ denne prejdeme nespočetne veľa krát.
Potravinové zásoby máme inde. Kompóty, džemy… Áno, aj na to príde. Raz…
Keď som skončila, mala som dobrý pocit z vykonanej práce. Vzhľadom na to, že nie som práve v stave zabehnúť maratón, vlastne ani odkráčať do obchodu vzdialeného 200 metrov, som unaveno klesla na stoličku. Cvičíš? Priznám sa, dnes nie, ale už dlho sa mi nohy netriasli s takou intenzitou ako dnes.
Kôš bol kopcom plný. Nech je skriňa hlboká koľko chce a široká tiež, pochopila som, že “nič” naozaj môže vážiť tonu.
Moja dcéra dnes zaspávala s “dúšikom”, ktorý bol tri roky nezvestný. A ja si kladiem otázku, čo si vezmem na mušku najbližšie.
Prichádzam na chuť slovám, že očistená duša nechce žiť v chlieve. Ako sa čistíme my zvnútra, tak sa čistí aj svet okolo nás. Aspoň do tej miery, čo sme schopní vykonať.
Výhovorky? Deň, kedy som ich zavesila na klinec, tu už predsa bol.
Autor: Dagmar Sváteková
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
