Jedna pani z našej skupiny nedávno zomrela. Bola chorá tri roky, posledné dva mesiace vedela, že už je to bez šance. Pár mesiacov liečby vynechala. Experimentovala s liečiteľmi. Nemám rada uvažovanie typu “keby bola bývala” a príde mi nevhodné, aby som komentovala možnosť, že to prispelo k jej koncu. Nemám na to vzdelanie ani dostatok infomácií. Aj keď musím priznať, že o tom dosť intenzívne premýšľam.
Táto pacientka nemala šťastie na lekára. Rodinná lekárka bola fajn. Mala intuíciu a vedela si pred poisťovňou obhájiť drahú diagnostiku. K onkológovi ju poslala viac menej na potvrdenie diagnózy a návrh liečebného postupu. Diagnózu potvrdil, ale s pacientkou si nerozumeli. Ona mala veľa otázok, asi aj naivných, ovplyvnených štúdiom internetu. On nemal čas, trpezlivosť, empatiu. Možno už bol vyhorený, možno sa rozvádzal, možno nevedel komunikovať.
Čaj, rozhovor, vizitka
Liečba, ktorú navrhol, bola drastická, ale úspešná. Z jeho pohľadu, v jeho štatistikách. Ona sa nespoznávala v zrkadle, problém jej robili aj bežné činnosti, myslela si, že zošalie z odpornej chuti v ústach. Stále neodpovedal na jej otázky, presviedčal ju o tom, že sa nemá na čo sťažovať. Žiadala o iného lekára. Ten povedal, že postup kolegu je správny. Bol prívetivejší, poradil jej ako zmierniť následky liečby. Zobrať si ju ako stálu pacientku ale nemohol z kapacitných dôvodov.
Niekto jej poradil liečiteľku. Myslela si o tom svoje, ale na naliehanie rodiny súhlasila s tým, že sa pôjde aspoň poradiť. Liečiteľka mala na ňu čas, vypočula ju, dala jej čaje a vizitku s jej číslom a poznámkou, že môže zavolať kedy chce. To jej lekár nikdy neurobil. K nemu sa dalo prepojiť len cez dve recepcie a jednu nevrlú sekretárku.
Polepšilo sa jej. Pripisovala to čajom a rozhovorom s liečiteľkou. Neprišla na dve naplánované kontroly. Na tretiu išla rovno z pohotovosti, kam ju po kolapse priviezla dcéra. Ešte v sanitke volali s liečiteľkou. Presviedčala ich, že pani má v mieche parazita, preto ju bolí chrbát tak neznesiteľne, že nemôže vstať z postele. Boli to metastázy.
Nájdite si hospic
K lekárovi sa vrátila. Nehovoril jej nič, nikdy nič nekomentoval. S chladom jej oznámil, že bude dobre, ak rodina zváži jej dožitie v hospici alebo si najme kvalifikovanú pomoc. V januári sa prihlásila k nám, na podpornú skupinu. Vozili ju na vozíku. Od polovice februára bola už na lôžku.
Racionálne a preto, že za päť rokov na onkológii som už videla všeličo, mi je smutno, že sa rozhodla zveriť sa do rúk liečiteľky. Empaticky sa pokúšam vcítiť do človeka, ktorý je na konci so silami. Viem z vlastnej skúsenosti, že na rozplakanie stačí niekoho škaredý pohľad, na oslabenie nádeje možno aj dobre mienená, ale v zásade blbá poznámka.
Ak sa niekto opakovane stretáva s lekárom, ktorý je síce odborník, ale nie zdatný komunikátor, môže sa dostať do stresu a hľadať pomoc inde. Môže si samozrejme hľadať iného lekára, ale to je trochu problém, už aj kvôli tomu, že choroba rýchlo postupuje a nedôvera k jednému sa často zmení na nedôveru celému stavu. Liečitelia sú prístupní bez akýchkoľvek obmedzení a práve to je ten problém.
Autor: Jana Shemesh
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
