Vo Francúzsku som bol na vyšetreniach, u lekárov, na diagnostike. Nemusel som čakať ani dávať nikomu peniaze či obrazy. Fungovali tam poradovníky, ale išlo to rýchlo: na CT sa čakalo približne týždeň, na MR maximálne dva.
Nikdy mi nikto nenaznačil, že sa moja zdravotná situácia zlepší, ak donesiem kačku alebo „love“. Ľudia to robili po vojne, keď bola krajina zničená, no dnes je impulz zabezpečiť si magickú pozornosť lekára usmerňovaný tým, že za vyšetrenie sa platí, pacient dostane potvrdenie a poisťovňa mu ho preplatí.
Vždy ma to fascinovalo. Je to taký typický francúzsky vynález, zmes pragmatizmu a elegancie: štát vie, že ľudia chcú platiť, k lekárom majú rovnaký vzťah ako my, ešte stále ich vnímajú ako kňazov so zázračnými schopnosťami, a tak sa k nim aj správajú – radi by im doniesli obetné dary, no nemôžu.
Pretože musia v ambulancii zaplatiť, neutralizuje sa tým ich úzkosť z toho, že lekárovi nič nedali. Zároveň im štát čiastku preplatí, vďaka čomu môže krajina povedať, že poskytuje zdravotníctvo zadarmo.
Lekári sú v krajine kastou: patria medzi najlepšie zarábajúce skupiny, ich sociálny status im akosi bráni v tom, aby si nechali strčiť dvacku do pláštika od provensálskej babičky s dôchodkom tri kilá. Keď počúvam známych, mám pocit, že u nás sa platí za všetko – vybavujú sa pôrody, operácie, rehabilitácie, zabezpečujú sa kúpele.
Neznamená to, že ľudia nerozumejú škodlivosti korupcie, ale skrátka neveria zdravotníctvu. Ako by aj mohli, keď ministerstvo zahraničných vecí odporúča diplomatom liečiť sa vo Viedni, prezident sa nechá operovať v Rakúsku a jeden z akcionárov najväčšej siete súkromných kliník chodí so svojimi deťmi do štátnej nemocnice vo Viedni.
Mám pocit, že ľudia neplatia lekárom preto, že by verili v ich schopnosti. To, čo nazývame korupciou (akokoľvek sa nad tým môžeme pohoršovať), je v mysliach pacientov oveľa bližšie k hodeniu mincí do kasičky v nedeľu po omši pred rezňom so šalátom.
Autor: Michal Havran
Zdroj: dennikn.sk
Foto: dennikn.sk
