Kauzy priam organizovaného plytvania v slovenskom zdravotníctve (pofidérne kúpy CT-prístrojov, „kreatívne“ obstarávanie nemocničnej stravy) postupne odkrývajú aj hlbšie ukrytú hnilobu našej spoločnosti. Stačí získať nejakú funkciu a už sa prejavuje falošná loajalita či priamo strata zmyslov.
Skrátka, dali mi funkciu a preto si dám z vďačnosti radšej klapky na oči, štuple do uší a vypnem časť myslenia.
Novopečený minister školstva Draxler takto odpovedal na otázku novinárov:
Týždeň: Čo si myslíte o tejto kauze (CT-prístroje)?
Draxler: „Nič špecifické. Nejako podrobne som sa tým nezaoberal“.
Riaditeľ nitrianskej nemocnice a súčasne poslanec (!) slovenského parlamentu (za Smer-SD) Valocký je na tom rovnako. Tiež si radšej „nemyslí nič“.
Sme: Čo hovoríte na („stravné“) zmluvy (niektorých štátnych nemocníc) za 88 miliónov?
Valocký: „Ja si o tom nemyslím nič. Nás (v Nitre) sa to netýka… Neviem, ani nechcem k tomu nič povedať…“
Ak však chceme, aby sa naša spoločnosť vyvíjala aspoň trochu správnym smerom, nemali by šéfovať svojim inštitúciám (ministerstvo, veľká nemocnica) radšej rozhľadené osobnosti ako (pseudo)loajálni „nič-myslitelia“?
Naozaj nám chce minister slovenskej vlády nahovoriť, že okrem „svojho“ teritória nesleduje, aspoň do istej miery, aj veľké kauzy alebo problémy z iných častí spoločnosti, ktoré navyše môžu priamo alebo nepriamo ovplyvňovať aj jeho sektor? Že nesleduje okrem školstva (aj) ekonomické záležitosti, alebo nemá prehľad povedzme o situácii v zahraničí, ak je vážna? Veď to nemusí robiť priamo on, má snáď málo asistentiek, poradcov alebo ministerských podržtaškov, ktorí by ho držali aspoň trochu v obraze aj za horizontom všedných problémov svojej inštitúcie?
U poslanca a súčasne riaditeľa nitrianskej nemocnice je až neskonale trápne, že si „nemyslí nič“ o tom, ako sa šafári v rezorte, ktorý sa ho dokonca bezprostredne týka. A, že teda keď iné nemocnice (ako aj nie priamo tá jeho) budú plytvať štátnymi peniazmi ostošesť, tak sa to v konečnom dôsledku logicky dotkne aj nemocnice, ktorej šéfuje. Či už nedostatkom štátnych peňazí (rozkradnutých alebo neefektívne minutých) alebo ďalším zhoršením už tak dosť zlej povesti, ktorú slovenské zdravotníctvo má? Zdá sa, že niečo také ako stavovská česť už pre poslanca/riaditeľa neexistuje.
Taká miera nadutej obmedzenosti a falošnej loajality ma stále dokáže prekvapovať.
Kedysi za socializmu kolovala žartovná hláška „mně se na nic neptejte, já jsem tady jenom vedoucí“. Zdá sa, že napriek tomu, že sme v EU, a že sa píše 21. storočie, tak sme sa dopredu veľmi neposunuli. Dajte mi funkciu a ja sa okamžite prestanem zaujímať o okolité problémy a – začnem si „nemyslieť nič“.
Dosť jednoduchý údel pre ministra, riaditeľa, poslanca. Akoby vystrihnutý z textu piesne Mňágy a Žďorp: „Co jsme? Tažný kůň, klapky na očích a zabíráme“.
Autor: Roman Brandšteter
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
