Pred pár rokmi som kdesi čítala, že majú v nemocnici nové postele. Vlastne nie celkom nové. Kúpili ich z nemocnice zo Švajčiarska alebo z Rakúska, (presne si nepamätám, ktorá z týchto krajín to bola). Šlo o zostatkovú cenu, pretože ich tam už vyradili. Nevadí. Nám stačia.
Potom bola párkrát veľká sláva pri špičkovom diagnostickom prístroji a následne pri ďalšom, ktorý pomáhal pri operačnom výkone. Boli zapožičané z Čiech. Škoda, že sa neinvestuje do týchto vecí bežne doma. Na Slovensku. Pre Slovač. Ja viem…viem, že nie sú prachy. Na nič podstatné. Ale hádam tak zlé to nebude. Zaregistrovala som, že sa predsalen niečo pohlo. Lenže vypálilo to nejakým blbým SMERom. Koľkým chorým sa dalo pomôcť, nebyť EGOistického prístupu…. Zase trochu slovenského folklóru. A pome rovno za majland. Amerika je údajne krajina neobmedzených možností. Ten, kto to tvrdí, v živote na Slovensku nebol.
Ktosi už dávnejšie vypustil do vetra informáciu (či vlastne fakt?…), že nie je tovar ako tovar na východe a na západe. Že tie prášky z Rakúska majú lepšie pracie účinky, že je v orieškovej nátierke oveľa vyšší podiel orechov a že sa v lekvári čvachtá výrazne viac ovocia ako u nás.
Nuž, dedíme. Ako mladší súrodenec od staršieho. Síce nohavice predraté na kolenách, na tričkách fľaky z mrkvového pyré a občas nám do tých deravých topánok parádne zateká, no asi sme si zvykli. Tak čo by sme sa nevozili na tom, čo už Česi nechcú. A keby len to. My im za to aj zaplatíme. Lebo veď prituhuje a nebude hádam vedúci v tej kose makať na drezine, aby ťahal cestujúcich zadara. Ešte to tak. Pozrie sa na svoje niekoľkotisícové hodinky a pri úsmeve si uvedomí, aký je ten jeho čas … drahý.
Autor: Zuzana Herich
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk, fotolia.com
