Keď sa pred dvadsiatimi rokmi čakalo takmer rok na zriadenie pevnej linky, mnohí tvrdili, že túto službu nemôžeme zveriť voľnému trhu, lebo si ju nikto nemôže dovoliť. Právo komunikovať je vraj ľudské právo a súkromník by domácnosti zodral z kože. Človek, ktorý navrhoval odňať túto úlohu štátu, bol označovaný za asociálneho liberála, ktorý sa po nociach modlí k ideológii voľného trhu. Dnes majú všetci telefónne pripojenie od súkromnej spoločnosti a nikomu ani nenapadne, že štát by mal budovanie mobilných sietí financovať.
Primeraný rozsah verejných služieb
Predstavte si, že by niekto teraz s takýmto návrhom prišiel. Verejnosť by ho pravdepodobne označila za ideológa, ktorý chce vidieť všade pevnú ruku štátu. Posuňme sa však ďalej. Poskytuje dnes štát primeraný rozsah verejných služieb? Odpovedať na túto otázku nemožno bez využitia vlastnej ideologickej výbavy. Niekto si myslí, že štát by nemal financovať výstavbu futbalových štadiónov, veď je to súkromný koníček najmä futbalových fanúšikov. Mali by sme financovať prevádzku dráhy pre dostihové kone alebo viac prispievať na podporované bývanie, ktoré môže navrátiť ľudí s hendikepom z ústavov do komunity?
Rozumný podiel daní
Ak odpoviete na všetky otázky áno, hovoríte, že štát by mal vo vašom mene všetkým občanom zobrať z ich zdrojov a poskytovať tieto verejné služby. Čo však ten, ktorého hodnotový svet hovorí, že koníky by mali pretekať za peniaze ich vlastníkov a nie všetkých ostatných? Ak to zjednodušíme, tak pokiaľ je jeho ideológia v demokratickej menšine, musí sa skladať na preferenciu tých druhých. Veľkosť verejného sektora je tak tvrdou súťažou ideológií. Preto ak napríklad predstaviteľ ministerstva financií vyhlási, že sa „učíme platiť rozumný podiel daní“, snaží sa vám pretlačiť vlastnú ideológiu. Skúste otázku o rozumnom podiele daní položiť Dánovi, ktorý platí zo mzdy a spotreby viac ako 70 percent štátu, a Švajčiarovi, ktorý platí len 35 percent. Medzinárodné porovnania hovoria, že Slovensko prerozdeľuje v porovnaní s Európskou úniou málo. No tieto porovnania používajú hlavne tí, ktorým chýba argument.
Neefektívne výdavky
Ak súčasná vláda konsoliduje verejné financie zvyšovaním daní, neznamená to, že sa budeme mať lepšie. Takáto konsolidácia nijako negarantuje kvalitnejšie verejné služby. Vyššie dane akurát dnes umožňujú s menším deficitom poskytovať napríklad dávky tým, ktorí ich nepotrebujú. Financovať prevádzku vlakov na trasách, kde je lacnejšie ľudí voziť taxíkom. Či naďalej rozdávať rezervu predsedu vlády po straníckej linke.
Správny čas na reformy
Ministerstvo financií však avizuje, že s rastúcou udržateľnosťou verejných financií (rozumej zvýšení daní) už nastal čas na reformy. Akoby reformy verejnej správy bolo možné prijímať až vtedy, keď sa podarí priblížiť dane neefektívnym výdavkom. História nás učí opak. Švédsko, Írsko, ale aj Slovensko prijali zásadné reformy pod tlakom vysokých deficitov a dlhov. Na uplynulé roky sa tak musíme pozerať ako na premeškaný čas. Otázka už len ostáva, či budúce reformy potešia len tých, ktorí majú radi veci pod kontrolou štátu, alebo aj tých, ktorí radšej nesú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Obávam sa, že v súlade s vládnucou ideológiou nebude druhá skupina priveľmi spokojná.
Autor: Radovan Ďurana
Zdroj: www.hnonline.sk
Foto: Hospodárske noviny
